Hromada súkromných a pracovných povinností, o to viac, že som na to sama, lebo Marcel je na služobke, časový limit na splnenie týždeň, nič moc. Každý večer som doletela z práce, odchádzala som dosť skoro s robotou pod pazuchou, aby sa necítila sama. Ona, po celom dni dobre vyspinkaná a plná elánu mi dala riadne zabrať. Navyše nám chýbal tmeliaci prvok v podobe chlapa. Naťahovali sme sa o úplne všetko, ešte aj o večeru. Nakoniec nejako akceptovala, že to asi nebude celkom moja chyba, že od nás odišiel a vo štvrtok sme dokonca spolu v noci spali.
Moje túlavé topánky sa nejako prejaviť museli. Po celom týždni bez cestovania, ak teda nerátam každodenné dochádzanie do práce, sa ma v sobotu večer kamarát opýtal, či sa ním nepreveziem do Trstína. A čoby nie. Po dvoch hodinách som bola späť. Otvorím dvere, pri prísnom pohľade z tretieho schodu ma normálne zmrazí. „Ahoj Mišenka....." Nič. „Ahoj moja, ty nespinkáš?" (väčšinou sa odniekiaľ rozospato vyhrabe) Nič. Ani mňau, ani mrrrrr, a ani len bitku som nedostala. Sedela tam a kukala. Keď som ju chcela pohladiť, uhla. Všimla si ma až keď som si sadla za stôl s večerou. Ponúkanú šunku si zobrala tak, aby mi dala najavo akú ohromnú láskavosť mi robí. Som zvedavá, či nevymení zámok na dverách, kým sa v stredu vrátim z Bruselu.
