Keď už boli všetci zbalení a pripravení na odchod, sadli sme si do kruhu na lavičky pred naším ubytovaním uprostred lesa s výhľadom na kopec a rozhľadňu Polomské očko. Hovorili o tom, čo sa im v tábore najviac páčilo a čo najdôležitejšie si chcú odniesť domov. Deti z ukrajinského Chersonu. Najmenšia, Vera, má osem, najstarší tínedžeri sedemnásť. Mladšie deti si na život bez vojny ani nespomínajú. Nikdy neboli v normálnej škole. Nepoznajú bezstarostné chvíle, kedy nehrozí žiadne nebezpečenstvo z oblohy. Počas svojich krátkych životov zakúsili strach, smútok, izoláciu, smrť blízkych, rozdelenie rodiny, bezsenné noci niekde v pivnici, niektoré aj okupáciu, sťahovanie do provizória...
Dva týždne na Slovensku predstavovali zmenu. Celé dni vonku, pod modrou oblohou, na slnku, ktorého sa im doma dostáva tak málo. Nekonečné hry, šport, rozhovory s kamarátmi, smiech. Aktivity a výlety – kúpalisko, opekačka, rafting, tarzania dráha, jazda parným vláčikom, hladkacia zoo, turistika vrátane prekonania rokliny po stúpačkách...
Tieto deti nepozerali do mobilov. Doma je ich najlepším kamarátom väčišnou četbot. Tu mali reálnych kamošov. Ak sme práve neboli na výlete alebo nemali spoločné aktivity, brali si lopty a hrali sa spolu. Na maximál si užívali voľnosť a prírodu. Na kúpalisku zas vodu a tobogány – ako všetky deti, aj tie chersonské bazény zbožňujú, aj keď – ako povedala malá Aňa: „Neviem plávať. Nemala som sa to kde naučiť.“
Museli si zvykať na zvuky, ktoré doma znamenajú nebezpečenstvo. Pri ktorých treba v Chersone utekať alebo sa skryť. Napríklad zvuk dronu, ktorým ich Marcel fotil. Ale hlavne, boli doslova hladné po kontakte. Vďačné za akúkoľvek pozornosť a interakciu. S Viki, ktorá s nimi hovorila po anglicky a bola im ešte stále blízka aj vekom, sa neskutočne skamarátili. Mimochodom, angličtina im išla. To je možno jediné pozitívum času stráveného v pivnici na mobile.
My sme si museli zvykať na to, že nemajú kondičku. Logicky. Veď celé dni sedia doma. Ak idú von, tak len do rovných ulíc. V Chersone nie sú kopce. Jediné, čo tam pribúda, sú rozbité budovy a zničené stromy. Rusi rozbíjajú mesto na trosky. Kto uprostred poškodených budov nestrávil pár dní, nepochopí, aký depresívny pohľad to je. Aké strašné je žiť v takom prostredí. A ako upokojujúco pôsobí už len pohľad na hory a stromy.
Cestou na Slovensko sa slovenskí colníci nesprávali k deťom, dospelým a vodičovi v autobuse profesionálne. Napísala som o tom blog, ktorí si prečítalo veľa ľudí. Mnohí sa nám ozvali a ponúkli nám niečo, aby malým Chersoncom ukázali, že sú u nás vítaní. Mali sme tak koncert Funny Fellows, dostali pomôcky na plávanie, iniciatíva 5000 darčekov preplatila splav Hrona. Pár ponúk sme museli odmietnuť, lebo ich počas pobytu detí nebolo možné zrealizovať. Veľmi nám pomohli naši kamaráti, ktorí pomáhajú už pravidelne: Jožko Hucman, obrovský muž s obrovským srdcom, ktorý varil, priniesol nanuky a dokonca aj šéfkuchárov na paellu posledný večer. Dobrovoľníci z Čiernohronskej železničky, ktorí deti znovu zviezli zadarmo. A ďalší, ktorí nám dali zľavu. Ďakujeme
Dva dni pred odchodom naspäť do Ukrajiny prišlo jedno dievčatko s teplotou 38. Po krátkom rozhovore sme zistili, že má stres z návratu domov. V ten posledný večer sme sa so všetkými lúčili silnými objatiami. Boli aj slzy. Odchádzali s vedomím, že návrat do ostreľovaného mesta nemusia prežiť. Z Odesy do Chersonu mali cestovať autobusom. Síce s policajným doprovodom a pod REB-mi, elektronickými rušičkami dronového signálu, ale to nezaručuje úplné bezpečie na ceste, ktorú russi ostreľujú.
V posledný večer, keď sme sedeli v kruhu a hovorili o tom, čo sa nám najviac páčilo, spomínali všetky tie obyčajno – neobyčajné výlety a aktivity. Plus ešte obyčajnejšie veci, ktoré zažili spolu. A čo by si chceli zobrať? Tam boli odpovede rovnaké. Kamarátov. Blízkych ľudí, ktorých si tu našli a s ktorými by do budúcnosti chceli spojiť svoje životy. Sú vo veku, keď vznikajú najpevnejšie priateľstvá. Keď sa malý človek pozerá po svete a potrebuje spoznávať ďalších malých ľudí a prežívať s nimi radosť aj trápeníčko. Ukrajinské deti pripravili russkí vrahovia aj o toto.
„Moje očakávania sa splnili na 50 %,“ povedala tínedžerka Saša. „Chcela som si tu nájsť kamarátov. To sa mi podarilo. A chcela som sa vrátiť do Ukrajiny, kde už vojna nebude. To nevyšlo.“
Práve naopak. Russi, ktorým sa nedarí na bojisku a už ani v Rusku, si frustráciu vybíjajú na civilistoch. Hádžu bomby na mestá, bytovky, nemocnice, útočia dronmi na autobusy a autá. Snažím sa spočítať, koľko zabili ľudí za tie dva týždne. Veľký útok 16-poschodovú bytovku v Kyjeve z 3. júla má 31 obetí a takmer stovku zranených. Zomreli aj deti. Svet obletela fotografia mamy, ktorá hladká po hlave synčeka, zavaleného troskami. V Sumách Rusi zabili štyroch ľudí vrátane dieťaťa a zranili takmer tridsať. 4. júla hlásili úrady 7 mŕtvych a 39 zranených... A to sú len posledné dva dni. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Nechcem hľadať ďalej. Ukrajina platí obrovskú cenu za to, že sa nepodvolila imperialistickému diktátorovi a bráni tak bezpečnosť a stabilitu celej Európy.
Zopár mojich známych v posledných týždňoch Cherson opustilo. Taká zlá je tam situácia a tak rapídne sa zhoršuje. Russi nebojujú na fronte. Zabíjajú deti v mestách. A tým, ktoré prežijú, berú detstvo.
Nemôžeme to tak nechať. Aspoň na 7 alebo 14 dní chceme dopriať normálne detstvo, bezpečie, bezstarostnosť a smiech čo najviac deťom z Chersonu. Je to možné vďaka dobrým ľuďom, ktorí podporujú naše zbierky. Pomôžeš nám?
https://donio.sk/detom-chersonu
ĎAKUJEME
Nezlomní – Jana a Marcel
