399 ľudí prispelo na našu vianočnú zbierku NEZLOMNÝCH na darčeky pre deti z ukrajinského mesta Nikopol a okolia, kde deti aj dospelí žijú na dolet ruských dronov a dostrel artilérie. Časť peňazí sa premenila na darčeky a potravinovú pomoc ešte cez Vianoce. Rozdali ju pastor s manželkou Roman a Inna Golubevovci, v spolupráci s ktorými realizujeme projekty pre Nikopol.
My sme sa do Nikopolu dostali až v januári. Navštívili sme rodiny v Pokrovskom, dedine na brehu Kachovskej priehrady. Tam, kde bola kedysi voda, je blato. Tam, kde bola na druhom brehu kedysi slobodná Ukrajina, sú ruskí okupanti a terorizujú obyvateľov tohto regiónu dronmi a ostreľovaním. Deti sa učia onlajn a väčšinu času nevychádzajú na ulicu, je to príliš nebezpečné. Mnohé zažili, ako im v blízkosti domu spadla ruská bomba alebo dron. Viacero rodičov nám povedali, že s deťmi chodia k psychológom...
Už tretíkrát sme navštívili tie isté domčeky, rodiny a deti. S deťmi sme boli v lete v dennom tábore. Sme už kamoši. Deti nás vítajú silnými objatiami, rodičia pevným stiskom ruky. Rozprávajú, čo je nové. Ako sa Arťomovi jazdí na elektrickom vozíku s novými batériami. Ako sa darí imobilnej Žeňke, ktorej v lete pred domom vybuchla ruská strela a vybila okná, pod ktorými leží. Či je malý Anton, ktorý sa narodil pred tromi mesiacmi, v poriadku. Čo škola... Deti nám ochotne ukazujú svoje nové hračky, rozprávajú, čo bolo na onlajn vyučovaní, u Jany sa pochválili dokonca medailami zo vzpieračských súťaží. Ale očká majú ešte smutnejšie ako vlani. Sú unavené z vojny. A lieta tu čoraz viac dronov. Vrčia a útočia na ľudí. Každé dieťa vie, že sa musí rýchlo skryť, keď niečo začuje.
Vojna si z týchto dedín odkrajuje čoraz viac. Ale ľudia nemajú kam odísť. Mnohí sa dokonca vrátili. V miestach, kam odišli, nie je pre toľkých vysídlencov práca a oni nevládali platiť nájom.
Jana vychováva dve dievčatá a jedného chlapca sama. Sama vymaľovala izbu, sama rúbe drevo. Na jar, v lete a na jeseň robí na družstve. Zarobí tak 250 - 300 eur mesačne. Len za drevo na zimu zaplatí svoj celý mesačný plat. Doteraz chodila aj do Kapulivky do paradajkových skleníkov. Tá je však príliš blízko Rusov. "Majiteľ skleníkov povedal, že tento rok už sadiť nebude. Je to tam už príliš nebezpečné," povedala nám Jana. Vojna ničí aj tie posledné príležitosti, ktoré tu ľudia majú.
Zažijeme to sami. V Pokrovskom je sociálna pracovníčka Kaťa, ktorá je s nami v aute, aby nám ukázala domy rodín, ktoré sú na tom finančne najhoršie, z ruských dronov hrozne nervózna. Neustále sleduje našu "čujku" - dronový skener aj čety, na ktorých miestni ľudia píšu, kto kde práve počuje alebo vidí dron. Veľa domov je poškodených. Na uliciach neparkujú žiadne autá. Každý vie, že ak by tam auto nechal, skôr či neskôr mu ho ruský operátor dronu rozbije na padrť. Len tak. Dôvod to nemá. Je to len o terorizovaní obyvateľov. A kým sa to týka "iba" prázdneho auta, majú ľudia vlastne šťastie. Drony tu naháňajú ľudí, aj deti, padajú na domy, v ktorých spia dojčatá. Zámerne. Operátor na druhej strane vypustenej Kachovskej priehrady v okuliaroch dobre vidí, na koho útočí. Rozprávkam o tom, že Rusi si vyberajú vojenské ciele, už snáď nemôžu veriť ani voliči Roberta Fica.
V Kapulivke nás pred domom kultúry čaká ujo Viktor na naštartovanom mopede. Z budovy vybehne jeho manželka, miestna sociálna pracovníčka, a hovorí, že nad dedinou od rána lieta veľa dronov. Že ak chceme, jej muž pôjde pred našim autom na mopede a zavedie nás do domčekov, aby sme odovzdali darčeky, potraviny a drogériu. Ale že drony po autách idú. "Sused sa ráno odniekiaľ vracal, vystúpil z auta a šiel otvoriť garáž. A padla mu naň FPV-čka," rozpráva ujo Viktor.
S manželkou celú dobu sledujú oblohu. Máme zapnutú "čujku", ale tá nám drony na optovlákne neohlási, nevysielajú signál, takže ich nezachytí. Na takýchto miestach vždy sledujeme ľudí, ktorí tu žijú. Najlepšie poznajú situáciu. Vidno, že sa pred domom kultúry necítia bezpečne a najradšej by sa niekam schovali. Hoci ujo Viktor je odhodlaný s nami ísť. "Žena je sociálna pracovníčka. Jej práca je navštevovať ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Čo by bez nej robili deduškovia a babičky, ktorí si nedokážu zájsť po potraviny? A ja manželke pomáham, ako môžem."
Chápeme, že ísť v tejto situácii rozvážať pomoc by nebola len naša hlúposť, ale aj ohrozenie týchto skvelých ľudí. Všetko vykladáme v dome kultúry s tým, že to rozvezú oni, keď príde pokojnejší deň.
Aj preto s pomocou nekončíme. Nezlomných Ukrajincov a Ukrajinky budeme podporovať aj naďalej. Konkrétne tieto deti chceme vo februári zobrať do tábora, aby si na chvíľu oddýchli od vojny. Pomôžeš nám?
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro
