Som nepočujúca, odčítavam z vašich pier

Písmo: A- | A+

Naučili sme sa fňukať. Za posledný rok o niečo viac ako kedykoľvek predtým. Sústredení na seba sa akosi menej zaujímame o životy okolo nás.

Nie, nechýbali mi zatvorené obchody. Ešte stále som sa nezväčšila natoľko, aby som sa nevpratala do handier uložených hlboko v análoch mojich wardrobsov. Ale predsa len som baba. Po znovuotvorení predajní som aj ja zavítala do jedného z našich super-hyper-mega nákupných centier. Skôr zo zábavy, ako s úmyslom vyberať si niečo na seba. A tak ako všetci ostatní chodím. Z jedného vylešteného skleníka do druhého, tretieho, piateho, deviateho.

Už ma to aj dosť nebaví, ale v jednom z nich si náhle spomeniem, že jasne, aspoň spodné prádlo si doplním. Schmatnem pár drobností a mierim k pokladni. Dievčinka mi nahodí sumy do kasy a cez rúško mi oznámi výslednú sumu. Nerozumiem. Skúšam sa spýtať ešte raz. Zase nerozumiem. Ok. Má na tvári respirátor. Ja tiež. V predajni hrá hudba. Chápem, nerozumieme si cez tieto bariéry. Nič. Vidím sumu na pokladni, vytiahnem z budelára kartu, podám slečne.

Pekné oči dievčaťa sa na mňa opäť zahľadia a pod respirátorom slečna zase niečo povie. A ja zase nepočujem. Nerozumiem. Cítim ako naberám adrenalín. Neznášam už tieto prekryté tváre. Znervózniem. Ona to zbadá a stiahne sa. Už mi nič nehovorí. Beriem si svoje veci, a v tom mi oko padne na košeľu pokladníčky. Bez okuliarov zase musím zaostriť. S prižmúrenými očami sa mi podarí prečítať na placke pripevnenej na košeli mladej slečny: Som nepočujúca, odčítavam z Vašich pier.

V tej chvíli akoby som zlízla poriadnu facku, na akú si snáď už ani od rodičov nespomínam. Tak ja tu stresujem, že nepočujem, lebo respirátor, lebo hudba, lebo, lebo, lebo....a zrazu pochopím, že nie ja to mám ťažké. Toto milé dievča, ktoré nemôže vidieť moje pery, tvoje pery, jeho pery, ani nikoho iného pery sa má sťažovať na čo a komu? Ona ich potrebuje oveľa, oveľa viac, ako my ostatní. Prepadne ma hanba. Studená sprcha. Taký ten stud, ako keď Vás niekto prekvapí otázkou, pri ktorej sa musíte začervenať. Myslím na seba, na nejaké nezmyselné handry, na svoj diskomfort a pritom predo mnou stojí a pracuje krehké žieňa, ktoré nepočuje hudbu, nepočuje ako hundreme, ťažšie rozpráva a ešte mnoho iného nepočuje.

A hlavne, nevidí moje pery, aby z nich mohla aspoň čítať. Nie, ja nemám ťažký život s opatreniami. To iní ho majú oveľa ťažší. To iba obklopená frfľaním a fňukaním všetkých navôkol som nadobudla dojem, že len môj problém je ten najväčší. Ako veľmi som sa mýlila. Mám sa skvele, nemusím vidieť vaše pery, aby som vám rozumela. Ja totiž počujem. Toto som si nikdy doteraz neuvedomila. Nie, táto doba nie je o mne a mojich ťažkostiach. Táto doba je o tom, aby som si viac všímala iných. Len vtedy ma toto všetko posunie dopredu.

Skryť Zatvoriť reklamu