Poézia...

Písmo: A- | A+

ONA je sestra tvojho podvedomia, 

je tá, čo hladká dušu, 

keď umáraš sa myšlienkami na deje,

ktoré neladia s tvojou podstatou,

je tá, čo v spánku z teba berie zlobu

a cez deň núti vyroniť slzu,

keď sa chveješ od šťastia, či nešťastia.

Nechytaj ju do rúk, aj tak ti vykĺzne

a zastaví sa na priedomí tvojich 

myšlienkových pocitov,

otvorí nepoznané zákutia hviezdnych licencií,

a pridá nové slová, do ktorých spadne

tvoja túžba byť ozajstný,

bezpodmienečný a taký,

čo si vysníval svet zázrakov,

no ten ho zradil.

Možno ti pošepká, že nič nie je večné,

ale to aj tak už vieš,

a bude sa snažiť podsúvať ti slová,

do ktorých by si nikdy nezakopol, 

keby nie ONA....

A bohvie, kde raz skončia všetky slová,

ktoré si nezatvoril do básne,

nechal si ich priviazané v záhrade,

a ty si vošiel dnu...

Možno tam schátrajú, keď ich zajtra nezaleješ

a neovlažíš silou svojich pier.

Preto, nemrhaj časom, 

povytŕhaj burinu, čo sa v nich usadila,

a pohlaď ruky, nech vydajú svedectvo

tvojej mysle, ktorá stráži výkriky

vnútorného rozpoloženia v dňoch i večeroch

a ony sa vpíjajú do srdca,

aby raz vytryskli ako runy 

a ostali visieť v povetrí...

 *

Skryť Zatvoriť reklamu