Postavy v príbehu sú vymyslené (nemám brata), ale udalosti v ňom sú blízke realite viac, ako je mi príjemné...
„Čau brácho, sme pozitívni.“ Bratov hlas znel v telefóne, akoby mal v nose napchaté stredne veľké veveričky. Byť dnes pozitívny je najväčší oxymoron tejto doby.
„To vážne?“ Do otázky vkladám medziriadkový význam.
Chémia medzi nami stále funguje, pretože brat správne odpovedá: „Nakazil som sa na spoločenstve. Vlastne všetci z neho sú pozitívni.“
Takže spoločenstvo. Hm. V tomto prípade to nie je skupina elfa, trpaslíka, čarodeja a ďalších cestovateľov. Spoločenstvo v tomto význame je skupina ľudí ignorujúcich všetkých a všetko okrem túžby tvoriť spoločenstvo a stretávať sa v ňom.
„No paráda,“ do hlasu vkladám vyšší stupeň podráždenia. O činnosti tej prapodivnej skupiny si myslím svoje, navyše v mojom svete je ich túžba po vzájomnej blízkosti asi o sto poschodí nižšie, ako sú protipandemické opatrenia.
„Áno, aj deti, Elena aj otec,“ predbehne moju otázku. Chémia.
„Aj otec?“ Tie dve slová som zavrčal. Nie preto, žeby som mal niečo proti otcovi. Práve naopak. Rozčuľuje ma, že ho ohrozili kvôli nejakým spevom, ktoré aj tak spievajú falošne.
Skôr ako odpovie, rozkašle sa. Musím si dať telefón ďalej od ucha. Ten zvuk je suchý, trhavý, nepríjemný. Je taký drásavý, že sa na sekundu zľaknem, či sa náhodou nedá nakaziť aj takto.
„Hej, ale on má možno len chrípku.“ V jeho hlase poznám, že tomu neverí ani on sám.
„Bol na testoch?“
„Nie.“
„Tak ako vieš?“
Mlčí. Presne viem, čo sa mu prevaľuje v hlave. Už som to spomínal? Bratská chémia.
„Pretože, čo ak mu vyjde, že má COVID?“
Mám na jazyku pár sprostých slov a výčitku: „Načo si tam liezol?“
Nepoviem ju. Načo? Aj tak ju určite niekde vnútri hlavy počuje.
