„Nazdar brácho, nejde nám elektrina.“
„No a?“ Opýtal sa so salámizmom jemu vlastným. Preňho neexistovali žiadne problémy. To isté by sa opýtal padajúcej interkontinentálnej rakety.
„Ty to nechápeš? Sme bez prúdu!“ Do slov som vložil všetko zúfalstvo sveta. Psychológ mi hovoril, že krotiť emócie nie je zdravé. „Mám plnú chladničku! Všetko sa mi pokazí. Mäso, parenica, jogurty.“
„V tvojej deluxe trojáčkovej chladničke teplota vydrží dvanásť hodín.“ Keď dopovedal, jasne som počul ako zívol. Drzák.
„A čo pec, brácho? Však tá má ventilátor.“
„Máš tam gravitačné kúrenie. To je nezávislé na prúde. Prepol si už ventil?“
„To hej, ale telefón mám len na sedemdesiatich percentách.“
„Počuj, brácho, a ako sa vlastne máš?“ Jeho zľahčovanie všetkého je vlastnosť, ktorú nezlomili ani rodičia, ani ja. Rozčuľuje ma to. Dokonca som zabudol na peklo bez elektriky.
„Vlastne celkom fajn,“ odpovedal som a potom prebehol štandardný rozhovor. Rodina, práca, baby, futbal. A samozrejme politika.
Na záver zahlásil: „Počuj, teba už nezotročí žiadne čipovanie, testovanie, ani očkovanie. Ty už otrok si.“
„Ako to myslíš?“
„Maj sa, brácho,“ pozdravil a položil.
Ako to myslel? To akože ma oligarchickí výrobcovia a dodávatelia elektriny majú omotaného okolo prsta len preto, že som zodpovedný a mám starosť, pretože niekto si neplní povinnosti a vypína prúd, kedy sa mu zachce?
Keď o dvadsať minút zavrčala chladnička, na peci zasvietilo prívetivé 00:00, rozhodol som sa. Ukážem celému svetu slobodnú vôľu. Preto som si polievku v mikrovlnke neohrieval štandardné dve minúty, ale len minútu a päťdesiat sekúnd. Chutila výborne. Ako vždy. Ale v tejto som cítil príchuť slobody.
