Premiér na odstrel

Písmo: A- | A+

„Našťastie ma nemáte za premiéra. Bol by som síce skvelý, ale rýchlo zrelý na odstrel,“ povedal mladší brácho a zatváril sa tajomne.

„Našťastie ma nemáte za premiéra. Bol by som síce skvelý, ale rýchlo zrelý na odstrel,“ povedal mladší brácho a zatváril sa tajomne. Boli sme v strede rozhovoru, ktorý sme si mohli dovoliť, pretože sme sa všetci traja navzájom vybrali do epidemiologickej bubliny.

„Súhlasím. Mať za premiéra človeka, ktorému je ukradnuté úplne všetko, by bolo peklíčko,“ odpovedal som.

„Možno to by túto funkciu konečne niekam posunulo. Zatiaľ to každý bral moc osobne,“ prihodil svoje starší brácho.

„Cieľ je najdôležitejší. Cieľ je boh,“ zobral si slovo späť najmladší. „A ten by som splnil. Na rozdiel od neho.“ Predpokladal, že všetci automaticky vieme, kto je „on“. Ja som to napríklad netušil.

„Aký cieľ?“

„Poraziť hnusobu. Coronu.“

„Ale! Tak do toho, osvieť nás!“

Pomrvil sa. Napil sa. Utrel ústa. „Na porazenie takejto infekcie potrebuješ tri veci. Vedomosti, rýchly prenos informácií a zodpovednosť. O víruse vieme všetko. Dokonca máme aj jeho DNA mapu. Poznáme inkubačnú dobu, spôsob nákazy, príznaky, vieme ho detekovať. Vieme ako brániť jeho rozšíreniu a toto dokážeme sprostredkovať väčšine ľudí na planéte do jednej hodiny. No dobre. Za jeden deň.“

„Ale sme zodpovední asi ako žonglér s fakľami v muničnom sklade,“ ozval sa starší.

Pohár mladšieho súhlasme ťukol do ostatných dvoch a zvolal: „Presne! Teda my dvaja sme zodpovední, ale sedemdesiat percent nestačí.“ Zazrel na najstaršieho a ten kajúcne zagúľal očami. Pred tromi týždňami totižto nakazil otca.

„Ani deväťdesiat. Zodpovední musia byť všetci.“

„Ale to snáď...“ nesúhlasil som.

„...všetci!“ zasyčal mi do tváre a namieril na mňa prst ako boh vyháňajúci Adama. Zľakol som sa a asi som sa trochu oblial. Ale scéna bola dramatická a ja som ju nechcel prerušiť sklamaným ohmatávaním piva v rozkroku.

„Ľudia sú nedisciplinovaní. A preto by som nastúpil ja a môj autokraticko – diktátorský prístup. Uvedomte si, že ak by som všetkých nechal doma, do mesiaca by bol koniec. Myslím s vírusom. Prvé dva týždne by to mali nositelia a druhé dva nakazení. A potom už by sa to nemalo ako šíriť. Takže: každý infikovaný by dostal na nohu náramok. Takisto každý kontakt. A ten by sa ho zbavil až po dvoch negatívnych testoch. Alebo radšej nie. A ďalej: neexistoval by zákaz vychádzania. Ja by som rovno vyhlásil stanné právo. Kto by si z toho urobil prdel, basa. Spochybňuješ? Basa. Píšeš kraviny na internete? Basa. Hovoríš o mne, že som psychopat? Basa. A je to.“ Luskol prstami a mnou trhlo. Napil som sa, pretože mi vyschlo v ústach. Živo som si to predstavil a prebehol mi mráz po chrbte. Mal som hrôzu z dvoch vecí. Prvou bolo, že by bol naozaj schopný dupať po našej drahej demokracii a slobode. Len tak. Ľahko, ako keď luskol prstami. A druhou, že v niečom má pravdu. Prečo to nie sme schopní poraziť? My. Moderné ľudstvo. Pupok vesmíru.

Hrôza. Asi založím na sociálnych sieťach nejaké fórum alebo rozvešiam plagáty. Musím ľudí presvedčiť, aby nebláznili a dodržiavali tie opatrenia. Pretože ak nie, môj mladší brat vstúpi do politiky. Ako ho poznám, bude úspešný a potom... Ó, pane Bože...

Starší brat sa iba usmieval. Ruky napriahol tak, akoby v nich držal flintu. Mieril ňou na juniora.

Skryť Zatvoriť reklamu