O minulosti Huncoviec sa vie len veľmi málo – historická pamäť sa nezachovala a chýba jej prepojenie s prítomnosťou.
Prečo?
Lebo nie je kontinuita života Huncoviec!
Nie sú už ľudia, ktorí by mohli byť jej nositeľmi.
Podstatná časť obyvateľov obce bola v dôsledku pomerov počas 2. svetovej vojny doslova odstránená, stali sa obrovské krivdy a to všetko malo byť - v období komunistickej totality - odstránené aj z pamäti národa.
A nebyť novembra ‘89, bolo by sa to aj podarilo.
Ale november ‘89 sa stal. Ním skončila nesloboda a otvorili sa možnosti po minulosti pátrať, hľadať a nachádzať stratené, objavovať tajené, skrývané a zabudnuté. A k tomu, aby sa riedka mozaika života niekdajších Huncoviec vyplňovala, snažíme sa systematicky využiť všetky možnosti.
Pri trpezlivom a dlhodobom pátraní nám neraz pomohli aj šťastné náhody na stretnutia s pôvodnými obyvateľmi Huncoviec, alebo ich potomkami. Títo, aj napriek krivdám a utrpeniu spôsobených počas vojny, a bohužiaľ aj po vojne, si vzťah k Huncovciam zachovali, lebo je to rodná obec ich, alebo ich predkov.
A tak dnes možno opísať niekoľko príbehov zo súčasnosti, ktoré majú síce pôvod v minulosti, ale sú živé, uchopiteľné a môžu preto dnešných Huncovčanov zaujať.
**********************************************************************************
Prvý je z decembra 2025
Eli, jeden člen rodiny Horovitz žijúcej v Jeruzaleme, ma pri svojej poslednej návšteve židovského cintorína v jeseni 2025 pozval na návštevu slovami, že by ma rád privítal u nich – v Unsdorfe. Bolo to od neho milé, ale absolútne nerealizovateľné.
O niekoľko týždňov som celkom nezávisle dostal ponuku od priateľa Mikiho Liptáka: „Poď so mnou do Izraela!“ To už nevyzeralo ako náhoda, prijal som to ako riadenie zhora a 14. decembra sme leteli do Tel Avivu.
Na vysvetlenie: na západnom okraji severnej časti Jeruzalema boli v 60-tych až 80-tych rokoch 20. storočia vybudované štyri štvrte založené a obývané ortodoxnými židmi z európskych miest, nazvané po mestách s významnými ortodoxnými židovskými komunitami – Belz po meste na Ukrajine, Mattersdorf po rovnomennom meste v Rakúsku, Sanz po poľskom meste Nowy Sącz a Unsdorf po Huncovciach.
O založenie štvrte Unsdorf sa zaslúžila práve rodina Horovitz, predovšetkým rabín Moshe Horovitz.
Počas krátkeho pobytu v Izraeli sme teda navštívili Kiryat Unsdorf.
Najprv nás Eli skutočne privítal a v jeho byte sme v priateľskej atmosfére sedeli a rozprávali pri káve a chanukových dobrotách (Chanuka je sviatok svetiel, radostný zimný sviatok trvajúci 8 dní).
Ako dar som im do komunity doniesol reprodukciu drevorytu z roku 1937 českého maliara Karla Vika, na ktorej je znázornená huncovská synagóga, a obrazu od Josefa Bethlenfalvyho z roku 1933 s panorámou Huncoviec (dnes táto monumentálna maľba na plátne dôstojne zdobí jednu stenu zasadačky Obecného úradu). Obrázky pre túto príležitosť pripravil Vlado Labuda, za čo som mu vďačný, symbolicky boli veľmi vhodné.
***
Eli nás potom taxíkom vzal na Olivovú horu, ktorej časť pokrýva obrovský cintorín (3000 rokov starý, najväčší židovský cintorín na svete so 150 000 hrobmi). Mali sme možnosť byť pri hroboch rabínov narodených v Huncovciach – Josef Horovitz (1892-1970) a syn Moshe Horovitz (1928-2016) pochovaný vedľa otca. Vedľa nich sú pochované ich manželky.
Z Huncoviec som si do Izraela doniesol štyri žulové kamene, aby som ich mohol na židovský spôsob položiť na hroby a presne ten počet som aj potreboval. Mali by tam dodnes vynikať medzi ostatnými, lebo sú tmavšie (všetky ostatné kamene sú zo svetlého vápenca, z takého sú postavené, alebo sú ním obložené všetky budovy v Jeruzaleme, predpisuje to ich stavebný zákon).
***
Huncovce boli v minulosti významným centrom židovstva pre celý Spiš, synagóga a ješiva jeho duchovným centrom. Ako takmer všetky, aj huncovská židovská obec počas vojny zanikla, ale duch, ktorý zosobňoval rabín Samuel Rosenberg, prežil. Prežil cez jeho jediného preživšieho potomka – vnuka, rabína Josefa Horovitza. Ten po 2. svetovej vojne založil podobné centrá v Londýne, Brooklyne a Jeruzaleme, posledné dve sú dodnes pomenované po Samuelovi Rosenbergovi a Huncovciach. Ich centrom je ješiva a synagóga, tie v Jeruzaleme sme po návrate z cintorína navštívili.
Cestou do Unsdorfu sme v štvrti Belz išli popri najväčšej synagóge (že pre 10.000 ľudí...)
a už v Unsdorfe sme stretli rabína tejto komunity, Pinchosa Horovitza...
Ale ozaj silný moment bol, keď sme vstúpili do ješivy, pokračovateľke tej, ktorá v minulosti Huncovce tak preslávila.
Je v jednom komplexe spolu aj so synagógou.
Silný bol ale celý deň strávený v spoločnosti milých ľudí, ktorí majú taký výnimočný vzťah k Huncovciam, že si Huncovce – Unsdorf vytvorili v Jeruzaleme.
***
Popoludní sme ešte aspoň krátko navštívili Yad Vashem, čo je pamätná inštitúcia obetí holokaustu. Z obrovského komplexu sme narýchlo prebehli niektoré časti, lebo na prehliadku pre vážnych záujemcov nepostačuje ani celý deň.
Dôstojná spomienka na Huncovce sa nachádza v tzv. Údolí komunít, vyzerá ako monumentálne kamenné bludisko, kde sú na tabuliach vytesané názvy tisícov zničených židovských komunít, samozrejme aj tej našej, huncovskej.
***
Aj ďalší deň bol spojený s minulosťou Huncoviec. Mali sme dohodnuté stretnutie s Yitzhakom Weiszom, ktorého som spoznal v roku 2014, keď bol v Huncovciach so skupinou, cestujúcou po Slovensku. Hovorí sa tomu náhoda, ale podľa mňa to bola prozreteľnosť. Jeho otec Samuel sa narodil v Huncovciach, v dome medzi vtedajšou katolíckou a evanjelickou ľudovou školu (dnes dom rodiny Korenko), jeho otec aj on boli mäsiari. Podarilo sa mu vyhnúť sa deportáciám tak, že sa včas ukryl a vojnu prežil od 1942 do 1945 v nesmierne ťažkých podmienkach. Je to jeden otrasný príbeh, môže byť zverejnený pri inej príležitosti.
S Yitzhakom a jeho manželkou sme prežili krásny deň, najskôr na niekoľkých zaujímavých miestach a potom v jeho dome (už som mohol konečne vidieť aj bunker, o ktorom mi hovoril, že ho často využívajú).
Jeho rodičia mu o období holokaustu takmer nič nehovorili, preto sa niektoré informácie o ich rodine dozvedá odo mňa. Yitzhak plánuje prísť na Slovensko v septembri tohto roku a jeden deň bude určite aj v Huncovciach.
Pri odchode som si u Yitzhaka mohol ešte odtrhnúť pravé citróny a doniesť ich do Huncoviec, v decembri ...
Druhý príbeh je zo 17. až 19. mája 2026
Huncovce pravidelne navštevuje ešte niekoľko bývalých obyvateľov Huncoviec, alebo ich potomkov z Nemecka. Posledné väčšie stretnutie bolo v roku 2024, kedy si okrem iného v evanjelickom kostolnom dvore zasadili pamätný strom – lipu.
V tomto roku prišla prvá Susanna, ktorej mama sa narodila v Huncovciach v rodine Fabry.
Je neuveriteľné, ako niektorí potomkovia bývalých obyvateľov poznajú minulosť, aj keď sa tu nenarodili. Vysvetlenie jednoduché – v rodinách sa o živote v Huncovciach hovorilo stále! Ujo Susanny – Friedrich Fabry (tiež už v Nemecku narodený), tak podrobne pozná domy a ich obyvateľov v minulosti, ako keby tu žil. Pýtam sa: odkiaľ to všetko vieš? – od mamy!
So Susannou a spol. sme počas troch dní prežili niekoľko stretnutí v Huncovciach a okolí,
tesne pred odchodom sme ešte stihli navštíviť aj Obecný úrad.
Tretí zážitok je z 27. mája 2026
Na tento dátum v roku pripadá „yahrzeit“ rabína Samuela Rosenberga – deň jeho úmrtia, na ktorý sa jeho potomkovia schádzajú pri jeho hrobe. Keďže žijú v Londýne, Jeruzaleme a USA, musia veľa obetovať pre to, aby sa pri hrobe len pomodlili. Ale to len vyjadruje, čo všetko pre nich znamená.
Počas príprav ma informovali, že z USA príde asi 30 ľudí a veľmi prosia, aby bol cintorín osvetlený, lebo chcú na ňom stráviť niekoľko hodín v noci. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec, keď prišli v predvečer yahrzeitu (v neskorých nočných hodinách), osvetlený bol. Najskôr navštívili bývalú synagógu, kde mali ich slávnostný obrad spojený s radostným tancovaním, a z cintorína odchádzali pred druhou hodinou rannou.
Pre nás sú ich rituály a správanie zvláštne, niekedy dojímavé, ale určite obdivuhodné, ako ich viera ovplyvňuje celý život.
Desať mladých mužov zo skupiny ešte ostalo do druhého dňa, ráno sa modlili pred synagógou, so všetkými predpísanými rituálmi a potom si ešte užili cintorín za slnečného počasia.
Pred odchodom prišli pozdraviť starostu obce.
Popoludní prišla na yahrzeit ešte jedna menšia skupina, z jeruzalemského Unsdorfu, po niekoľkých mesiacoch sme sa s nimi stretli znova.
Štvrtý je z 30. mája 2026
Z tých niekoľkých, ešte žijúcich pôvodných nemeckých obyvateľov Huncoviec, najvýraznejšou osobnosťou je Emil Schneck. Spoznal som sa s ním v jeseni roku 2004, kedy bol spoluorganizátorom výpravy bývalých Huncovčanov do svojho rodného kraja – a odvtedy sme úprimní priatelia. Napriek svojmu veku navštívil našu obec niekoľkokrát, bol účastníkom našich slávnostných a spomienkových akcií. Za jeho aktivitu, mimoriadny vzťah k svojmu rodisku mu Obec Huncovce udelila v roku 2021 Čestné občianstvo.
Vo februári tohto roku mi Emil zavolal a pozval na oslavu svojich 90-tych narodenín. Bolo to nečakané, prekvapujúce, ale kvôli nemu som sa rozhodol cestovať.
Okrem zložitej logistiky, v ktorej mi bola veľmi nápomocná dcéra Kristínka, bolo potrebné pripraviť pre neho darček a nato som dosť rýchlo dostal vnuknutie, aj dnes si myslím – dokonalé.
V roku 2016, keď mal Emil 80 rokov, spracoval pomocou svojej netere mnohé svoje životné spomienky do knihy, ktorú mi ako veľké prekvapenie odovzdal. Kniha obsahuje aj mnoho autentických informácií o živote v Huncovciach, o obrovských krivdách počas i po 2. svetovej vojne, aj o ťažkých podmienkach emigrantov v Nemecku.
Uvedomoval som si jej hodnotu aj pre nás, ktorí žijeme v mieri, slobode a o minulosti vieme len veľmi málo. A to bola inšpirácia – keďže kniha je v nemčine, vytvoriť identickú knihu v slovenčine, ktorej budeme rozumieť aj my a darovať ju Emilovi ako darček! Darček na darovanie!
Jubilantovi Emilovi som na jeho oslave prečítal svoj príhovor a túto knihu mu odovzdal, spolu s pamätnou plaketou od starostu obce Petra Majerčáka.
Moje rozhodnutie pozvanie prijať a predsa len do Nemecka cestovať sa napriek počiatočným pochybnostiam ukázalo ako nielen správne, ale doslova nevyhnutné. Keď Emil v príhovore hodnotil svoj život, podstatné pre neho bolo spojenie so svojim rodiskom Hunsdorf. A vtedy pri sebe mal jemu blízku časť Hunsdorfu. To mu veľmi pomáhalo a bola by veľká škoda, vtedy pri ňom nestáť.
Som veľmi vďačný za to vnuknutie, aj za to, že som Emilovi mohol sprostredkovať spojenie s jeho Heimat (vlasťou), ako on Huncovce nazýva.
Po čas krátkeho pobytu pri Emilovi sme okrem iného navštívil na cintoríne hroby jeho rodičov.
A do pätice z 9. augusta 2026
Na tento deň ohlásil návštevu Huncoviec Yitzhak Horovitz z Brooklynu, brat rabínov, ktorí tu boli v máji na yahrzeit rabína Rosenberga. Prišiel s manželkou a najmladšími deťmi, ktoré tu ešte neboli a samotný Yitzhak bol pri svojom predkovi naposledy v pamätnom roku 2019.
Pre Yitzhaka je posvätné všetko, s čím je spojená osobnosť Samuela Rosenberga.
Veľmi mu záležalo, aby mohol navštíviť bývalú synagógu, tá bola v 50-tych rokoch prestavaná na sklad a tak je aj v súčasnosti využívaná. Túžba sa mu napriek pokročilému času splnila, navštívili sme ju ako prvú. Dôkladne sme prezreli všetky priestory, hovorili sme o tom, čo-ako-kde bolo v minulosti a bol aj čas na modlitbu pri najposvätnejšom mieste synagógy.
Cestou k cintorínu sa návštevník musí zastaviť pri bývalej ješive, v nej Samuel Rosenberg učil a vychovával svojich žiakov. Práve ješiva s vynikajúcim rabínom zviditeľňovala Huncovce v celom Uhorsku a pozostatky tejto budovy sú hmotnou spomienkou na zašlú slávu.
A najintenzívnejšie prežíval Yitzhak čas na cintoríne. Mal doslova osobné stretnutie s rabínom Samuelom Rosenbergom. Bolo mimoriadne dojímavé vnímať úctu, lásku a bázeň voči svojmu predkovi. Pri jeho silnom emotívnom stretnutí so svojim blízkym gaonom, cadikom, ktorý má u Všemohúceho mocný príhovor, sa dalo len pokorne byť, obdivovať a žasnúť.
Aj takto ortodoxní židia odovzdávajú svojim potomkom vieru a vzťah k predkom...
**********************************************************************************
Možno sa tieto príbehy pre niektorých čitateľov stanú úvodom do histórie Huncoviec.
Ján Gurník
August 2026
