Nikto ho nepočúval

Slnko na západe sa už priblížilo k obzoru a starý muž menom Róbert práve dooberal posledné zvyšky viniča. Nebola to namáhavá práca, ale po celodennom presúvaní sa po svojej vinici bol riadne ustatý. Utrel si pot z čela a narovnal sa. Slabá bolesť v chrbte prešla a tak odniesol posledný kôš s ovocím na miesto. Krátko sa zadíval na horizont a neveriacky pokrútil hlavou. „Ja som im to hovoril.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Vzal kľúča uzavrel drevené vráta na svoj pozemok. Drevený plot už potreboval trochuopraviť. Budúci týždeň si nato nájde čas. Otočil sa a pomaly kráčal pocestičke smerom domov.

Znova sa zahľadelna stromy popri ceste. Boli majestátne a vyžarovali silu. Svetelné lúče sapredierali pomedzi koruny a tvorili rôzne obrazce. Pozrel sa aj za ne.Sklonil hlavu a trochu smutne dodal.

„Ja som im tohovoril.“

Pokračoval ďalejvo svojej chôdzi. Ľavá noha ho trochu pobolievala, ale nevšímal si to. Bolo užaj horšie. Stúpal do kopca takže to išlo trochu ťažšie, ale po pár minútach užbol hore a zľahka začal zostupovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vtom ho ovialvánok. Pozrel sa nad seba a zbadal objekt, čo vánok spôsobil. Zhlbokavydýchol.

„Ja som im tovždy hovoril.“

Jeho vila už bolana dohľad. Trochu sa pousmial a vykročil rezkejšie. Slnko bude za chvíľuzapadať. Tak, aby už bol doma. Stromy popri ceste sa mu mihotali po bokocha cesta pod jeho nohami ubúdala. Za pár minút už bol len pár metrov predsvojou bránou.

Jeden strom mu tuchýbal. Vlani musel upratovať jeho konáre. Za tým stromom sa mu akosi cnelo.V tom momente si povedal, že hneď zajtra tam vysadí nový. Voľné miesto pochýbajúcom strome však už naplno odhaľovalo nepekný ostnatý plot. Naviac eštena mieste, kde sa nachádzala aj strážna veža.

SkryťVypnúť reklamu

„Ja som tohovoril.“ Dodal znova.

Róbert pozrel nahliadku hore. Napriek tomu, že sa mu pohľad nepáčil, zamával hliadke. Tínachvíľu odložili samopaly a zamávali mu tiež. Bolo to celkom zvláštne.Vlastne odkedy ten strom spadol, tak si ich viacej všímal. Väčšinou sa na vežepopri ceste ani nepozrel. Títo boli iní. Ešte raz na nich pozrel, a potomodomkol bránu.

Ticho sa otvorilaa on vedel, že ten olej z minulého týždňa funguje vynikajúco. Namalinkom dvore nikto nebol a tak zahol do vnútra. V miestnosti sanesvietilo, iba čo doháralo v blízkom krbe. Hodil tam zo dve polienkaa pokračoval do kuchyne.

Tam si začalrobiť čaj. Potreboval niečo na prebratie. Ta chôdza z viniča je každýmrokom namáhavejšia. Pri jeho miešaní to na neho doľahlo akosi viac ako obvykle.

SkryťVypnúť reklamu

„Prečo ma niktonepočúval?“ Zahundral si a vybral lyžičku zo šálky.

Zobral si čaj sosebou a pomaly vystupoval po schodoch. Dva schody nepekne zavŕzgali. Budeto musieť opraviť. Zdalo sa mu akoby sa len v posledných rokoch začalivšetky veci opotrebovávať viac ako je nutné. Nuž, ale teraz už bol horea postupoval na rozľahlý balkón.

Mal tam niekoľkoprútených kresiel, ale obvykle sedával v jednom z nich sáma pozoroval západ slnka. Na prútenom stolíku mal položené noviny. Terazich ešte čítať nechcel, aj tak vedel, čo tam bude.

„Keby ma lenpočúvli.“ Vzdychol si a oprel sa o okraj balkóna.

Znova videlhliadku na blízkej veži. Tí mu znova zamávali, tento krát však zbraňami, lebosa už ponáhľali dole. Nastala výmena hliadok. Róbert mal teraz výhľad na celýten nepekný ostatný plot, ktorý sa tiahol všade okolo poľnej cesty aj okolojeho vily.

SkryťVypnúť reklamu

„Ja som im tohovoril.“ Povedal hlasnejšie na akýsi znak zadosťučinenia.

„Nechcešs tým už prestať? Opakuješ si to posledných 30 rokov.“ Prerušil honervózny hlas.

Róbert sa otočila uvidel svojho ešte staršieho sluhu Mikiho. Ten sa opieral o paličkea vyčítavo sa na neho pozeral.

„Asi máš pravdu,ale keby ma vtedy počúvli...“ Zasníval sa na chvíľu Róbert.

„Hej, keby,keby...“ Súhlasil Miky.

„Ale to už asinezmeníme.“ Dodal vzápätí .

Potom sa trochupoškriabal po hlave a zrazu ho napadlo, prečo sem vlastne šiel.

„Mimochodom máštu troch hostí.“

„Tak ich pošlihore.“ Odpovedal Róbert a ďalej sa pozeral na západ slnka.

Na horizonte sazničená krajina ofarbila do červena. Ruiny miest získali akýsi tajomný nádycha dym, ktorý vyrážal z rôznych častí zeme sa sfarbil do oranžova. Maloto istý magický náboj, celé to mŕtve okolie.

Sadol si doprúteného kresla a zobral noviny, aby využil posledné lúče zapadajúcehoslnka. Tieto nikdy nemal rád a preto ich čítal. Kedysi písali ajo ňom.

„Aj im som tohovoril.“

Krútil hlavou nadnovinami, potom ich otočil, aby si pozrel titulnú stranu. Cez celú stranu bolvycapený obrázok poničenej krajiny, kde muselo byť skoro nemožné prežiť. Nadpisbude určite popisovať nejaké zaujímavé miesto vo svete, inak by to sem predsanestrkali. Róbertovi sa tieto obrázky vôbec nepáčili, keď si ich chcel pozrieť,tak mu stačilo pozrieť von z balkóna na horizont. Našťastiev posledných rokoch sa objavovali už len výnimočne.

„Keby ma lenvtedy počúvali.“ Znova si zopakoval už svoju ohranú vetu.

Ďalej ako zaobrázok sa už v novinách nedostal, lebo vtedy sa na balkóne objavili tripostavy v zaprášených plášťoch.

Boli to trajastarci, teraz už jeho dobrí známi, ktorí sem posledné roky raz začas prišli.

Ten čo sa volalGeorge prišiel hneď k nemu.

„No mal si vtedypravdu. Inak ťa zdravím.“

„Vitaj George.Neviem, ale dnes to na mňa akosi viac doľahlo. Miešal som čaj a nemoholsom myslieť na nič iné. Možno keď vysadím ten strom pred vilou, tak to budelepšie.“

„Možno.“ Povedalsmutne George a sadol si do prúteného kresla.

Róbert sa otočilk ostatným.

„A čo vy dvaja?Ako sa máte?“

„Vlastne celkomfajn.“ Odpovedal mu Vladimír.

„Vieš, že ani janato nemôžem prestať myslieť? Čo by bolo, keby sme ťa počúvali?“ DohovorilVladimír a kráčal k Róbertovi. Ten obom ďalším návštevníkom ponúkolmiesto v kresle. Jedno kreslo ostalo prázdne, tak zavolal aj Mikiho, ajkeď ten vedel občas pokaziť náladu.

Pozrel sa natroch návštevníkov, ktorí boli kedysi veľmi dôležití.

„Čo si budemehovoriť. Mal som vtedy pravdu a doteraz nikto z nás nemôže prestaťmyslieť, čo by bolo keby.“

Pozrel sa nahorizont, ktorý už začal postupne tmavnúť. Potom chvíľu na novú hliadku, ktorávystriedala svojich kolegov. Zamával aj im a znova sa otočil na ostatných.

„A viete čo? Potých všetkých rokoch ako vás tu vidím, tak cítim, že to môžem hodiť za hlavu.Už mi to je jedno.“

Všetci muži sipripili vínom s pohárov, ktoré doniesol Miki a akosi neurčitopozerali do prázdna. Nastalo dlhé ticho. „Bude to riadny bordel, keď si toto raz prečítajú v dejepise.“Prehlásil Róbert a dopil víno.

Stefan Janicek

Stefan Janicek

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Na internete som známy (teda aspoň pre tých troch ľudí) pod prezývkou Stafer, s ktorou uverejňujem svoje výplody ako aj vážne texty. V reálnom živote som študent, z čoho pramenia aj moje vlastnosti ako lenivosť, tvrdohlavosť, ale aj predstavivosť. Dokážem si predstaviť ako sa práca píše sama a tvrdo idem za tým, že je to jej chyba, keď nie je spravená.Inak rád tvorím, spoznávam nové veci a diskutujem s priateľmi na všemožné témy. Okrem toho sa venujem webu eXistenZ.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenépoviedkypoézia

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu