Presnívať život

Nechceme presnívať svoj život. Chceme prežiť svoje sny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Stojím pred dverami,ktoré sú už nejaký čas zatvorené. Je to už doba, čo sme tu stáli viacerí. Mneosobne sa to zdá ako večnosť. Viem, žeby som mal tie dvere otvoriťa prejsť ďalej, ale akosi sa nato stále nemôžem odhodlať.

Pamätámsi na časy, keď nás tu stálo množstvo ľudí. Vtedy nebolo dôležité tými dveramiprejsť. Až postupom času, keď všetci začali odchádzať sa to stalo dôležité. Jeto trochu hlúpe, a tak začínam prekračovať z nohy na nohu. Dneska somsi tu už postál svoj denný limit. Asi by som mal radšej odísť, lebo postávať jetu naozaj zbytočné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Obraciam sa, keď tusa zrazu dvere otvoria a prichádza jeden môj známy. Dlho sme sa nevideliiba čo mi občas zamáva cez okno, tak sme sa dali do debaty. Aspoň konečnenezabíjam čas. Po pár hodinách sa lúčime a každý asi pôjde svojou cestou.On otvára dvere a prechádza. Ja sa chvíľku rozhodujem, či by som teraznemohol prejsť, ale priechod na druhej strane je príliš úzky. Tadiaľ sa nemámšancu prepchať. Sklamane zatváram dvere a odchádzam domov spať.

Pri dverách ležíbezvládne telo starca. Prichádzam k nemu, aby som sa pozrel čo sa mustalo. Ruku má stiahnutú smerom ku kľučke, ale už ju nedokázal otočiťa prejsť. Je mi ho trochu ľúto, aj keď som ho nepoznal. Obzerám sa okoloseba a vidím viacero dverí. Starec sa mi ihneď vyšumí z hlavy, lebonové dvere ma ihneď hypnotizujú.

SkryťVypnúť reklamu

Nadšený otváramhneď prvé. Priechod na druhej strane je príliš nízky. Tadiaľ neprepchám aniruku nie ešte hlavu. Sklamanie sa dostavuje ihneď. Už viem, čo môžem čakať odostatných dverí. Vo všetkom bude nejaký háčik, ale pre istotu skúsim ešte párpriechodov.

Nachádzam ďalšie,ktoré sú znova príliš úzke. Asi siedme vyzerajú byť úplne normálne, ale za nimiobjavujem slepú uličku. Smeruje to medzi nejaké dve murované budovya ďalej už cestu nevidím. Trasie ma od strachu. Neviem prečo, ale tiedvere rýchlo zatváram.

Kráčam ďalej poulici a náhodne vyberám rôzne dvere, ktoré vyzerajú zaujímavo. Všetky súvšak nepriechodné. Buď je štrbina na druhej strane príliš malá alebo úplnezamurovaná.

SkryťVypnúť reklamu

Postupujem a po ľavej strane vidím vysokú budovu s otvorenou bránou. Keď stojímpriamo pred ňou, tak si čítam nápis nad bránou. Úrad. Úrad čoho? Táto otázka ma mučí niekoľko sekúnd kým nevstúpimdo vnútra.

Chodba vyzerá úplnenormálne ako tisíce iných, a keď vyjdem hore po schodoch, tak nič zvláštnenevidím. Niekoľko priehradok, z ktorých je pár otvorených a stojav nich zamestnanci. Sú tu aj ďalší ľudia, ale nikoho nepoznávam.Niektorí iba sedia a čakajú. Ostatní vyplňujú nejaké formuláre. Pristupujemk prvej priehradke, aby som sa opýtal na radu. Dostanem reklamný letáka posielajú ma vedľa. Tam mi oznamujú, že sa presunuli o dvepriehradky ďalej, a tak sa presúvam tam. Opäť dostávam nejaký reklamný letáka posielajú ma k tretej priehradke.

SkryťVypnúť reklamu

Tam sa na mňausmieva postaršia úradníčka a podáva mi formulár na vyplnenie. Začínam siho čítať. Obsahuje dokopy tri otázky. Prvá sa pýta aké je moje meno. Druhá sapýta na aktuálny pocit a tretia bola najdivnejšia. Áno alebo nie? Chvíľku sa pýtam sám seba či im tam niečo nechýba,ale potom to za pár sekúnd vyplňujem.

Odnášam tok úradníčke a tá mi dáva papier s adresou. Odchádzam z úradua začínam hľadať adresu. Nie je to príliš ťažké, lebo to miesto sanachádza oproti úradu. Prichádzam k Veľkým dverám a otváram ich. Priechodna druhej strane je konečne normálny a dá sa pohodlne prejsť. Niečo mi natom, ale nesedí. Konečne mám možnosť prejsť, ale mne sa tam akosi nechce. Stojímtam niekoľko minút a rozmýšľam.

Nakoniec ichzatváram. Keď sklamaný odchádzam, tak niekoľko ľudí vychádza z úradua zastavuje sa rovno pred Veľkými dverami. Ihneď sa obnovuje môj záujema pozerám na ľudí ako otvárajú dvere a už sú na druhej strane. Chvíľuich sledujem a znova sklamane odchádzam.

Spomínam si, žekedysi som sa pokúšal prejsť cez jedny dvere, ale nepodarilo sa mi to. Preto sami teraz nedá prejsť cez žiadne dvere? Čím som bol starší, tak sa tie dverezmenšovali. Áno narástol som aj ja, ale tie dvere sa rovnako zmenšili tým somsi istý.

Z myšlienok mavytrháva telo starca. Okrem mňa si ho asi ešte nikto nevšimol. Keď sa na nehopozerám, tak sa mi trochu ťažšie dýcha. Vtom dostávam podivný nápad. Chytámstarca za ruku a ťahám ho bližšie k dverám. Otáčam kľučkoua skláňam sa k starcovi. Dvere za mnou sa otvárajú a mne stačího už iba pretlačiť na druhú stranu. Snáď aspoň takto mu pomôžem.

Otáčam saa starca znova pokladám na zem. Pred sebou vidím tmu. Za dverami sanachádza iba úplná prázdnota. Dvere radšej zatváram. Druhá strana nevyzeralanejako strašidelne, ale akosi príliš prázdno. Pozerám sa na starca, ktorý mizačína pripadať známy, ale aj tak viem, že som ho nikdy nevidel. V tomz druhej strany zaznie klopanie.

Strhnem sa. Sen saskončil. Ešte niekoľko minút mám husiu kožu kým sa konečne upokojím. Tie dveremi už lezú na mozog.

Ráno prichádzam kusvojim dverám. Obzerám sa po okolí a nikde žiadne ďalšie nevidím. Otváramich a tentoraz mi priechod na druhej strane nepripadá taký úzky. Je šanca,žeby som sa mohol prepchať.

V tom sa mivybavuje jeden známy. Ten, keď prechádzal cez dvere, tak sa zrazu podlomil tráma vrazil mu priamo do hlavy. Myslel som si, že je po ňom, ale on napriektomu prešiel ďalej. Dvere sa zatvorili, a keď som ich otvoril, tak boltrám opäť na svojom mieste.

Znova pozerám napriechod. Nezmenil sa. Možno sa dokonca trocha zväčšil. Rozmýšľam nad inými,ktorí tiež prešli. Tí také problémy nemali. Keď otvorili dvere, tak mali druhústranu pekne otvorenú a mohli bez obáv prejsť.

Teraz sa mi zdá,žeby som mohol prejsť aj ja. Vidím tam aj nejakých známych. Stačí prejsťa mohol by som ich pozdraviť na druhej strane. Čakám a rozhodujem sa.Spomínam si aj na starca z toho sna, ktorý nikdy neprešiel. Viem, že bysom mal prejsť. Všetky pocity ma tam vedú, ale prečo nemôžem?

Zatváram dvere.Dneska nie. Skúšam odísť, ale začujem klopanie. Prepadá ma smrteľná úzkosť ažkým neuvidím ďatľa na strome. Trochu sa uvoľňujem, ale úzkosť ostáva. Snáďzajtra. Hovorím si pre seba a odchádzam.

Stefan Janicek

Stefan Janicek

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Na internete som známy (teda aspoň pre tých troch ľudí) pod prezývkou Stafer, s ktorou uverejňujem svoje výplody ako aj vážne texty. V reálnom živote som študent, z čoho pramenia aj moje vlastnosti ako lenivosť, tvrdohlavosť, ale aj predstavivosť. Dokážem si predstaviť ako sa práca píše sama a tvrdo idem za tým, že je to jej chyba, keď nie je spravená.Inak rád tvorím, spoznávam nové veci a diskutujem s priateľmi na všemožné témy. Okrem toho sa venujem webu eXistenZ.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenépoviedkypoézia

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

53 článkov
SkryťZatvoriť reklamu