S depresiou za lepšie začiatky

Každý to už občas zažil. Sedíte si na lavičke pri rozpálenom krbe, prechádzate po preplnených školských chodbách alebo ste kdekoľvek inde a zrazu akoby všetko navôkol ochladlo. Cítite prázdno. Začnete si klásť otázky, ako: Dosiahol som to čo som chcel? Keď som sníval o budúcnosti bola práve takáto? Začíname si rekapitulovať život a trochu s nedôverou pozerať na zajtrajšok. Niektorí ľudia asi takýto pocit nikdy nemali, iní sa otrasú po pár okamihoch, že čo za blbosť ich to napadlo, ale niekoľko jedincov nad tým vážne začína uvažovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

Pozerámsa do horiaceho krbu, kde praská oheň a lietajú iskry.Včera o takomto čase som oslavoval a aj teraz je ešte oslava vplnom prúde. Pohľad na oheň ma celkom teší, lebo midáva pocit tepla a takej tej skvelej atmosféry, keďuprostred mrznúcej krajiny sa nachádza teplémiestečko, kde si môže človek oddýchnuť. Po chvíľkeodvrátim tvár a popozerám sa po miestnosti, kdepanuje skvelá nálada. Možno to je aj týmipromilami a percentami zázračnej látky v krvi, ktoráčloveka občas zahreje, keď už nie pri srdci, tak aspoň napečeni.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Atmosféraako má byť. Tancuje sa, spieva sa, oblizuje sa okno – toposledné radšej nevysvetľujem. Jednoducho zábavavšade okolo, ale nie u mňa. Už asi pol hodinu mlčanlivo sedíma pozerám na stôl. Pritom hodinu dozadu som sa zabávaltiež, takže čo sa vlastne stalo?

Jeto ako štikúta, tiež neviete ako a prečo prišla a niekedyje skoro nemožné sa jej zbaviť. Rozmýšľam nadzmyslom života. Samo o sebe je to aj vo filozofickej diskusiíťažká téma, ale keď sa to stočí na tútootázku práve v momente, keď sa človek cítiprázdny, tak je to naozaj zlé. Rekapitulujem si svojživot. Koľkým ľuďom som pomohol, ako som sa za tie rokysprával, čo som urobil pre svoj osobný rast a ešteplno iného. Prakticky v tomto momente sa mi vybavuje všetkozlé, všetko čo by som chcel vymazať, ale človek môževždy urobiť hrubú čiaru a ísť ďalej. Keď sa tovšak stočí na súčasnosť alebo na budúcnosť,tak sa dostane do bludného kruhu.

SkryťVypnúť reklamu

Doterazišiel môj život nejakou cestou, ale tá cesta sa začínarúcať. Čo, keď skončím tak, že nebudem chcieťsvoj život ani cítiť. Poznám takých ľudí,čo neznášajú svoj život, lebo im nič nedal. Vždysi hovorím, že oni sú môj vzor, pretože chcemskončiť úplne opačne. Nech urobím čokoľvek, nikdynechcem skončiť tak, aby som neznášal svoj život. V tejtochvíli, keď sa znova pozerám do krbu, tak sa tohonaozaj bojím. Rýchlo sa vraciam k zmyslu svojho života,lebo urýchlene potrebujem vec, za ktorou by som mohol ísť,niečo, čo by ma vytiahlo von z tohto stavu.

Akurátteraz sa cítim ako tí robotníci, ktorícelý život pracovali v jednej fabrike, a keď ich odtiaľvyhodili, tak stratili celý svoj zmysel, lebo nevedeli, čo bymohli robiť. Pritom ja som práve na začiatku, kedy ešte lenhľadám svoju cestu, ale rovnako neviem, čo by som moholrobiť. Stojím na akomsi rozcestí, ako pracovnom tak ajduševnom. Stal som sa novým polyhistorom, ktorý sa dovšetkého trochu rozumie, ale pritom ničomu toľko, aby v tomvynikal. Môžem sa rozprávať o matematike a technike,ale nikdy to nebude pre mňa niečo, v čom sa vyznám. Nadruhej strane môžem písať alebo sa dostať khumanitným zameraniam, ale znova sa dostávam k tomu,kde som bol v technickej oblasti a pritom ani to písanienestojí zaveľa. Snáď nejaké aktivity, ktoréby ma mohli odpútať. Hudba? Šport? Nič, čo by nespravilpodpriemerný človek.

SkryťVypnúť reklamu

Vtejto fáze väčšinou nastáva ľútosť anadávanie na celý život. Prečo mi nejde toto, prečomi nejde tamto? Nič poriadne neviem, v ničom nevynikám.Praktický zbytočný človek. Keby som neexistoval, takby sa nič nezmenilo. O desať rokov zo mňa zostane iba tieň. Atakto sa ponáram hlbšie a hlbšie. Okolo mňa už počujemiba dunivé zvuky, hluk. Obraz nevnímam, už hodinu salen tak mimovoľne pozerám na nejaký batoh. Postupne sastáva akási podivná vec. Akoby ma celá támelanchólia a pesimizmus začali baviť. Utápam sa vsmútku a len sa ľutujem. Postupne si začínamvyrátavať, čo by taký zbytočný človek moholrobiť. Samozrejme, že prvé, čo by väčšinu ľudínapadlo, je dostať sa do politiky. Tam by to určite šlo, ale to jena depresií to najhoršie, že nedokážete nájsťalternatívy, ani nič pozitívneho. Jednoducho, keď ječlovek v depresií, tak musí byť všetko zlé abeznádejné, čo nie je vôbec príjemné.

SkryťVypnúť reklamu

Anineviem ako som sa tam objavil, ale zrazu som stál uprostreddiskusie na chodbe. Tvorili sme ju traja a zdalo sa, že som svojounáladou aspoň čiastočne nakazil aj môjho spolužiaka,s ktorým sme potom následne argumentovali protitretiemu. Ono to celkom človeku dobre padne, keď svoje pocity očiernej budúcnosti prenesie do diskusie, a keď s vami ešteniekto súhlasí, tak je to omnoho lepšie. Boli smenaštvaní nato, čo sme si vybrali, že chceme v budúcnostirobiť, ale pritom sme očiernili aj všetky ostatné možnosti.Niektoré povolania sa nám zdali zbytočné, a ajkeď sa nás tretí snažil presvedčiť, že nie sú,tak nám sa to vtedy tak videlo. Po tom všetkom, keď sme užponadávali ne celý život na celú spoločnosť,ktorá vlastne vytvorila celý tento svet, ktorýje absolútne zbytočný, tak po tomto všetkom, somkonečne pocítil konečne slabý pocit naplnenia. Všetkosa začalo vracať spať.

Náladasa začala zlepšovať s blížiacou sa polnocou. Tak som saaspoň čiastočne dostal do normálneho stavu, ale už doúplnej radosti som sa neprebojoval. Bol som ovplyvnenýtým časom kedy som bol na tom úplne zle. Keď sme sauž teda konečne vybláznili, tak som sa poberal hore dosvojej izby, a keď som prechádzal okolo jednej pootvorenejtak sa to zase snažilo dostať preč. Videl som tam ležať dievčaa chalana. Už neviem, kto to vlastne bol, lebo je to vlastne jedno.Vtedy sa mi znova vyhodil na oči môj súkromnýživot.

Chladnýaž ľadovo mrazivý stroj by predstavovalo moje srdce, ak bysme sa bavili o láske. Občas som tak rozmýšľal, čisom ešte nedozretý na niečo také alebo už prezretý.Tak či onak som v týchto veciach jednoducho introvert, prektorého to ostáva neprekonateľná prekážka.S týmto prístupom sa, ale do nejakého vzťahuasi moc nedostanem, a tak ma moje podvedomie opäť fackujesmutnými myšlienkami. Hlavne tá perspektíva jejednoducho akási nepríjemná v akomkoľvekohľade. Zadumane kráčam vpred, takže si nevšímamveci okolo seba.

Uvažujem,že za posledných pár rokov som bol vlastne optimista,tak čo sa zvrtlo? Nechápem tomu. Len tak z ničoho nič budemmávať teraz takéto stavy, kedy budem vidieť všetkočierno? Možno to je tým, že v tomto roku sa môj životzmení. Či už všetko dopadne dobre alebo všetko dopadnezle, tak viem, že tento život, ktorý som žil poslednýchpár rokov už žiť nebudem. Celý ten môj malýzabehaný svet, kde sa niektoré úkony opakovalitisíckrát dookola budú preč. Ostáva lennejasná budúcnosť, ktorú neviem predpovedať.Možno z toho pramení moja neistota, ktorá takviditeľne dokázala priživiť moju depresiu.

Jednodievča práve zaspalo, tak tvrdým spánkom, žesme neodolali. Zobrali sme niekoľko rožkov a pekne sme jej ozdobilitvár. Urobili sme pár fotiek a rozosmiali sme sa na párrožkových vtipoch. Tak a zlá nálada je preč.Ono to z ničoho nič príde aj odíde. Je to zvláštne.Teraz, keď píšem tento text, tak si hovorím, žetieto srandy už onedlho robiť nebudeme. Slabý záchvevsa opäť zahlásil, ale teraz už nemá šancu. Tiepodivné stavy sa hlásia pri každom neúspechu,pri každom uvedomení si, že akurát na niečo nemám.Môže sa to zdať nevýznamné, aj mne, ako siteraz spomínam na jednotlivé veci, ktoré ma dotoho stavu dostávali, sa teraz zdajú nevýznamné.Smola je v tom, že práve v tom momente to vo vásrezonuje.

Jednakonikdy neviete, čo vás v tom okamihu môže dostať. Mneväčšinou stiahol hnev z bezmocnosti, ktorý sa zmenil naľútosť. Lenže hnev mi dokázal aj pomôcť,presnejšie taká ta nezlomná ľudská vlastnosť,za žiadnu cenu si nepripustiť porážku od okolia. Lebo to,že som bol v depresii bola výhra okolia, ktoré savyžívalo na mojom zlom stave. Myslím, že žiadenčlovek nedokáže túto vlastnosť úplne vypudiť.S výnimkou samovrahov, ale tí si už asi tento textneprečítajú, takže aj tak. Každý sa v tompáde do hĺbky bude rozhodovať, či padnúť eštehlbšie, alebo sa stať tvrdším. Kedy sa už človek nenecháfackať od okolia.

Jasom sa už rozhodol. Touto vetou už vysvetľujem všetko. Rozhodolsom sa a už mi je jedno, či dobre alebo zle. Ostanem melancholickýaj sentimentálny, ale už som sa prestal ľutovať. Za nič nasvete nedám nikomu to potešenie pokiaľ sám nebudemopäť chcieť. Pokojne nech aj v tridsiatke dostanem z tohoinfarkt. No a čo? Žijem si, tak ako som sa rozhodol a týmtotextom robím za tým obdobím hrubú čiaru.Pre všetkých, ktorí týmto obdobím práveprechádzajú. Nájdite si niekoho, kto je na tomhoršie ako vy. Áno, môžete im aj pomôcť akchcete, ale ide hlavne o to, aby ste sa cítili lepšie ako tídruhí. Čo je to vlastne cítiť sa dobre? Keď súvšetci v beznádeji a jeden je smutný, tak sa mádobré. Takže majme sa všetci lepšie ako tídruhí a ostatné už z toho vyplynie.


Preľudí, ktorí majú na riešenie opačnýnázor (teda tí, ktorí nie sú takíegoisti) – Aj tak sa dá. Hlavne, že to funguje. Tak teda zalepšie zajtrajšky.

Stefan Janicek

Stefan Janicek

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Na internete som známy (teda aspoň pre tých troch ľudí) pod prezývkou Stafer, s ktorou uverejňujem svoje výplody ako aj vážne texty. V reálnom živote som študent, z čoho pramenia aj moje vlastnosti ako lenivosť, tvrdohlavosť, ale aj predstavivosť. Dokážem si predstaviť ako sa práca píše sama a tvrdo idem za tým, že je to jej chyba, keď nie je spravená.Inak rád tvorím, spoznávam nové veci a diskutujem s priateľmi na všemožné témy. Okrem toho sa venujem webu eXistenZ.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenépoviedkypoézia

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

277 článkov
SkryťZatvoriť reklamu