Prekážky života
Pamätáte si ešte na „Dostihy a sázky”? Bola to spoločenská hra , kde ste akože kupovali kone, stajne apodobne. Keď som bol malý, vždy som ju hral cez leto s kamarátmi v stane zanašim panelákom. Z malých detí sme sa zrazu premenili na neústupnýchbiznismanov, ktorých jediným snom bolo vlastniť Napoliho. To bol totiž tennajdrahší a najlepší kôň na hracej ploche. Ten, kto si ho kúpil, väčšinouvyhral a znepriatelil si svojich kamarátov. Ale vtedy nám to bolo jedno, veď tobola len hlúpa hra. No mne aj tak veľmiučarovala. Ten šuchotavý zvuk veľkých peňazí, pocit krátkeho bohatstva a väčšejmoci nad druhými..., to boli dôvody prečo som tú hru miloval.
Spomínam si, že vtedy som chcel byť smetiarom.Fascinoval ma ten malý výstupok na zadnej korbe smetiarskeho auta. Závidel somkaždému, kto naň mohol vyskočiť a za jazdy sa na ňom odviesť. Pripadalo mi toako perfektné zamestnanie, po ktorom túžil nejeden chalan v mojom veku. No poistom čase som si uvedomil, že to predsa len nie je práca pre mňa. Nekrútilisa v nej totiž veľké peniaze ako v tejhlúpej spoločenskej hre. Chcel som mať v rukách a v peňaženke oveľa väčšiu silu a moc ako ostatní ľudia.
Na školu som kašľal. Nebol som hlúpy, no nebavilama. Túžil som po tom , aby som z nej konečne mohol vypadnúť a zrealizovať svojeplány. Po tom, ako ma vyhodili z obchodnej akadémie, začal som chodiť napoľnohospodársku do susedného mesta. Noani tam som sa neučil. Ale zmaturovalsom, aj keď iba kvôli mojej mame. Po skončení školy sa mi nechcelo pracovať vnejakom zabudnutom družstve za pár korún. Mal som iné sny. S mojimi dvomakamarátmi z obchodnej, sme sa rozhodli podnikať. Chceli sme založiť stávkovékancelárie. Keďže mi otec po smrti zanechal nejaké peniaze, s kapitálom smeproblém nemali. Začalo sa nám celkom slušne dariť, o pár mesiacov som sidokonca mohol dovoliť utratené peniaze od otca znovu vrátiť na účet do banky,pretože mama samozrejme o ničomnevedela.
Peniaze sahrnuli ďalej, kúpil som si nové auto, prenajal som si garsónku a odsťahoval somsa od mamy. Baby sa na mňa začali lepiť oveľa viac ako predtým, každý večer somsi mohol dovoliť mať inú. Vtedy som sa cítil ako kráľ – mal som vytúženú moc,po ktorej som tak túžil, keď som bol malým chlapcom. Peniaze som utrácal rád.Na budúcnosť som vôbec nemyslel. Kupoval som si všetko, čo som chcel. Bol somrád, keď mi niekto moje bohatstvo závidel.
Ani nie po dvoch rokoch sa všetko zosypalo akodomček z karát. Moja túžba po tom, aby mi každý závidel sa naplnila.Závistlivci prišli až z Ukrajiny. Mňa a mojich spoločníkov si všimli tí, ktorív mojich plánoch neboli. U nás im hovoríme jednoducho „výpalníci”, ale nazývameich aj úžerníci, vydriduchovia, zdierači a ľudia, ktorí ničia iným vysnené sny.Pod hrozbou zabitia sme im začali platiť nezmyselné sumy peňazí. Tie sa po časezvyšovali viac a viac. Nemali sme na výber. Prvý rok sme platili radšej vždyvčas. Potom sme im jeden mesiac nedaližiadne peniaze. Ako obeť za túto nerozvážnosť padlo moje auto. V noci mi hopodpálili. A tak sme sa im radšej ďalej neodvážili odporovať. Mysleli sme si,že to zvládneme. Ale až čas ukázal, ako veľmi sme sa mýlili. Naše stávkovékancelárie nám už nevynášali toľko akosme boli zvyknutí. Zapríčinila to najmä tvrdá konkurencia, ktorá v mojichplánoch tiež nebola. A tak som musel opustiť prenajatý byt a začal som predávaťvšetko, čo malo nejakú cenu, aby sme mali na zaplatenie ďalšej splátky. Firmanám vydržala ešte niekoľko mesiacov, a potom sme ju pochovali. No platiťvýpalné sme museli ďalej. Ale nemali sme už z čoho. Kamaráti si narobiliobrovské dlhy a ja som utratil peniaze po otcovi. Stali sa z nás chodiacetrosky. Za tých pár týždňov som schudol na nepoznanie. Bledý som sa tackal pouliciach a zháňal peniaze. Nakoniec som ten tlak nevydržal. Rozhodol som saopustiť mesto, priateľov a matku. Utiekol som bez rozlúčenia a mojich dvoch spoločníkov som nechal v tomživotu nebezpečnom pekle samých.
Keďže som nevedel poriadne žiadnu cudziu reč, a naSlovensku som radšej pred strachom ostať nechcel, utiekol som do Čiech. Pár dnísom sa túlal po Prahe. Nevedel som, čo mám ďalej robiť, potreboval som sivšetko poriadne premyslieť. Nemal som už skoro žiadne peniaze. Pracovať sa minechcelo, ale inú možnosť som nemal. Našiel som si miesto na farme blízkoPardubíc u jedného pána. Potreboval niekoho na výpomoc. Neplatil nič moc, noposkytoval mi stravu a ubytovanie zadarmo, a navyše, lepšiu„zašívareň” by som nenašiel. Konečnesom mohol napísať mojej mame, kde som . Tiež ma zaujímalo či ma ešte stálehľadajú. Po pár dňoch som dostal od nej odpoveď. Matka na mňa nebola nahnevaná,že som odišiel, bola rada. Moji dvaja spoločníci dopadli veľmi zle. Po mojomúteku to jeden z nich nevydržal a zabil sa. Toho druhého Ukrajinci vyhodili zokna, ale prežil to. Nemal som výčitkysvedomia, že som ich v tom nechal. Veď aj oni mohli utiecť, bola to ich chyba.
Môj zamestnávateľ bol typický sedliak, ktorý nikdyv živote nič nedokázal. Mal asi 150 kíl a stále chľastal pivo. Bol to ten typ,ktorých stretávate v českých krčmách v každej dedine. Žena ho opustila iba rok po svadbe a syn ho nechcel ani lenvidieť, pretože ho vydedil. Po 89' rokumu vrátili nejaké polia a lúky. Rozhodol sa , že začne na nich pestovaťkapustu, no aj tak si zarobil akurát tak na slanú vodu. Preto pracoval aj prestajne Veľkej Pardubickej, pre tie známe konské preteky. Dodával im seno pre kone.Často som tam chodieval s ním a pomáhal mu. Po čase som si našiel pár kamarátov, takže, keď som sa tamchcel zamestnať, nebol to žiaden problém. Prijali ma hneď, veď prečo by ajnemali, mal som predsa maturitu zo strednej poľnohospodárskej školy. A tak sommal zrazu dve zamestnania. Na okruhu Veľkej Pardubickej som najskôr pracovalako pomocník. Tri týždne som natieral ploty, lavičky a ohrady bielou farbou,kosil trávnik a zbieral odpadky. Robota pre najväčšieho debila. Na okruhu mavšak napadla perfektná vec. Bol to skôr plán, ktorý keby vyšiel, opäť by mizaručil rýchle zbohatnutie. Jeho jednoduchosť ma fascinovala a nadával som si,že som na to neprišiel skôr. Často som totiž od pracovníkov Pardubickej vedeltipy na víťazné kone. Keď som sa motal okolo nich, nedalo sa nepočuť, ktorý kôňje najlepší. Stačilo si teda nájsť len niekoho, kto bude moje informáciekupovať. Ani to nebol väčší problém. Už dávno som si všimol jedného chlapíka,ktorý sa rád ponevieral okolo stajní a tváril sa , že píše pre nejaké noviny.Možno pre ne aj vážne písal, možno nie, ale aj tak počas dostihov stál natribúne a v ruke držal ten malý lístok, ktorý stál asi veľké peniaze.Každopádne, raz som sa pri ňom pristavil a oboznámil som ho s mojou ponukou. Ajkeď sa spočiatku zdráhal, samozrejme, nakoniec na takúto výhodnú službupristúpil. Dohodli sme sa, že mi za jeden dostih dá 30% z výhry. Mal somnašetrené nejaké peniaze, veď som skoro nič nemíňal, len mame som posielalzopár stoviek na prilepšenie. Za bývanie a jedlo som neplatil a priateľku somnemal. Takže som do prvého dostihu investoval 15 tisíc, abybola väčšia výhra. Stavili sme na koňa, o ktorom sa v stajni hovorilo najviac.Sám som si ho išiel niekoľkokrát pozrieť, a skontrolovať, či má všetko vporiadku. Všetko bolo OK. Pravdaže, vyhral. Za prvý úspech som si mohol kúpiťauto, no neurobil som tak. Tlačil som ich radšej „do ponožky” tak sme hovoriliu nás doma. A druhýkrát som stavil 50 tisíc, môj partner pochopiteľne oveľaviac. Náš kôň opäť vyhral a ja už som nemusel zopár mesiacov pracovať.A preto som opustil starého sedliaka a začal som sa venovať iba okruhu.Postupne som tam vystriedal všetky zamestnania. Od „chlapca pre všetko” somistý čas pracoval ako záhradník a nakoniec sa so mňa stal asistent zverolekára.Moja práca spočívala v tom, že som chodil za veterinárom a značil si všetko, čopovie na papier. Tiež som niesol taký kufrík s injekciami a s ďalšími podobnýmihlúposťami alebo som pomáhal pri zložitých pôrodoch malých žriebät. On sizatiaľ pohodlne držal cigaretku a druhú ruku mal vo vrecku svojho bielehoplášťa. Bol to „pohoďák” a dobre som si s ním rozumel. Občas som si dokoncamyslel, že vie o tom, že vynášam informácie. Byť asistentom zverolekára sapáčilo nielen mne, ale aj môjmu obchodnému kolegovi. Vďaka môjmu zamestnaniusom perfektne poznal zdravotný stav všetkých závodiacich koňov. Znovu som sijedného vyhliadol. Bol to zdravý a krásny kôň, ktorému nič nechýbalo. Dokoncamal aj moje obľúbené číslo päť. Po mojom tipe na víťaza sme na neho stavili veľkúsumu peňazí.
V deň dostihov sa mi nechcelo do práce. Mal som ztoho všetkého čudný pocit. Ale musel som tam nakoniec ísť a stáť sozverolekárom pri trati. Mali sme byť pripravení, keby sa niektorému koňoviniečo stalo, napríklad, že by spadol pri preskakovaní prekážky. To sa totižveľmi často stáva. Veľká Pardubická sa pokladá za najťažšie preteky tohto typuna svete. Dĺžka trate je 6,9 kilometra, no preteky trvajú sotva 10 minút. Majúaž tridsať prekážok a vodných priekop. Najťažšia je však Thurn-Taxisovaprekážka. Je vysoká až 1,8 metra a za prekážkou je priekopa široká 5 metrov.Pri doskoku sú nohy koňa zaťažené váhou takmer 300 kilogramov. Už pri prvýchpretekoch v roku 1874 museli prezranenie jedného koňa utratiť. V roku 1909 nedobehol do cieľa ani jeden kôň a vroku 1920 iba jediný, aj toho diskvalifikovali, lebo prekročil časový limit 20minút. Ten mal ale smolu.
Mojou úlohou bolo teda ošetriť, odviesť alebousmrtiť ranené zviera. Stál som tam, čakal som a v duchu premýšľal nad tým, čourobím s výhrou. Bol som tak zasnený do vlastných predstáv a snov, že som siani nevšimol štart. Zrazu okolo mňa prefrčalo 19 koní, ktorých nezmyselnemlátili ich malí páni. Hneď pri prvej prekážke spadol jeden džokej a zostalležať v bezvedomí. Jeho koňovi sa nič nestalo, no splašene utekal ďalej. Môjkolega ho odchytil a o zranenéhopretekára sa postarali lekári, ktorí ho rýchlo odviezli do nemocnice. Vraj malpodozrenie na zlomeninu lebečnej kosti, čo sa neskôr aj potvrdilo. Preteky všakpokračovali ďalej a kôň s číslom päť sa dostával do čela. Pomaly sa koneblížili k obávanému miestu pretekov – k spomínanej Thurn-Taxisovej prekážke.Náš čierny žrebec skákal ako prvý, no pri preskoku zle dopadol na okraj vodnejpriekopy. Predné nohy mu skĺzli a hlavou udrel o zem. Jazdcovi sa nič nestalo.Rýchlo sa zdvihol zo zeme a stačil sa vyhnúť ostatným koňom. Keď preskočilposledný , rýchlo som bežal so zverolekárom za neúspešnou päťkou. Za zvieraťom,na ktorého som vsadil toľké peniaze. Pri ranenom koňovi už kľačal jeho džokej a plakal ako malé dieťa. Veterinár rýchlopozrel na zraneného koňa a pokrútil hlavou. Mal zlomené obidve predné nohy.Nemal šancu. Pretekár sa ešte viacrozplakal a lekár vybral zo svojhokufríka špeciálnu pištoľ na usmrtenie zvieraťa. Ja som tam len nehybne stál adíval som sa na drámu odohrávajúcu sa predo mnou. Džokej vzlykal, akoby mu zomrel člen rodiny a z očíkoňa tiež stekali pomaly sa lúčiace slzy. Z tých nevinných zvieracích očí. A zatiaľ, čo tu zomieralo bezbrannézviera, o pár metrov ďalej si gratulovali tlstí páni s cigarami v ústach aoslavovali víťaza, na ktorom zarobili svoje ďalšie peniaze. Ako keby sa ničnestalo. Naplo ma na zvracanie. Zostalo mi z toho všetkého zle. Z údivu mazrazu prebrala ruka veterinára, ktorá mi podávala pištoľ. Pochopil som a zobralju. Mal som zastreliť koňa a nenechať ho tak ďalej trpieť. Zverolekár by tourobiť nemohol. Vyštudoval predsa na to, aby zvieratá zachraňoval, nie aby ichzabíjal. Kľakol som si a priložil špeciálnu pištoľ k hlave päťky. Veľa ľudí,ktorým by tiež prehrala toľko peňazí ako mne, by určite s chuťou stlačilo spúšť. No ja som zrazu nemohol.Ruka mi stŕpla a začal som sa potiť.Kľačal som pri ranenom zvierati a nemal tušenia, čo bude ďalej. Nedokázal somto. Pozrel som sa mu do očí a rozplakal som sa. Vtedy mi pištoľ z ruky vytrholveterinár, odtlačil ma od koňa a zastrelil ho.
To zviera zomrelo kvôli mne a ľuďom, ktorí sú akoja. Kvôli ich túžbam po väčšom bohatstve. Ten kôň nechcel bežať, no musel.Pretekal len preto, aby si mohol niekto kúpiť nový mercedes, postaviť ďalší domalebo zaplatiť svojej milenke nájomné. Zomrel kvôli takýmto ľuďom. Nikomuneublížil.
Po závode naložili mŕtveho koňa na korbu starejvetriesky a odviezli ho na jatky do Chrudimu. Tam ho hodili na špinavú podlahu,pripútali mu na nohy reťaze a krvácajúceho ho zodvihli zo zeme. Nakoniec z tohoušľachtilého zvieraťa vyrobili salámy pre turistov.
Prehral som všetko, čo som mal, a začal som opäťod začiatku. Môj obchodný partner ma nechal riadne zmlátiť a už sme spolunaďalej nespolupracovali. Ja som zostal pracovať na okruhu a nakoniec som savrátil aj k sedliakovi. Dnes na Veľkej Pardubickej robím už štvrtý rok a zatých pár rokov som už zabil 12 koní. Je to otrasná práca, ale pripomína mi, akáodporná je túžba po bohatstve. Už nikdy som si nevsadil.
Snáď sa niekedy vrátim domov za mamou. Už som sazmieril s tým, že nikdy nebudem mať drahé autá, vily a jachty. Viem, že možnonikdy nebude zo mňa boháč. Ale asi je to tak lepšie.
koniec
