Kdesa piesok nelial a ani voda nesypala....
Nezdá sa aj vám, že z dnešnej mládeže sa stalicelkom znační filmoví analfabeti? Aj keď netreba hádzať všetkých do jednéhovreca, musíme uznať, že to tak skutočne je. Všímam si to vždy, keď cestujemautobusom do alebo z práce s hŕbou mladých študentov. Tí, keď nemajú práve vo svojich ušiachsluchadielka z malej empétrojky, tak sa medzi sebou rozprávajú o tom,na aký film sa včera večer pozerali. Poviem vám, že nikdy v živote by manenapadlo, že tie lacné komerčné filmy, tak veľmi pohltili mladých ľudí. Vždysom si myslel, že takéto filmy pozerajú iba dôchodcovia, ktorým to trochupripomína Winnetoua alebo Sedem statočných. Hovoril som si, že práve slovenská„junač”, ktorá vyrastala po revolúcii a má teraz možnosť vidieť filmy,o ktorých sa nám v ich veku ani len nesnívalo, bude mať veľmi náročnýfilmový vkus. Čakal som, že si bude vyberať podľa kvality filmu a nie podľa toho, kto si v ňom zahralhlavnú úlohu alebo koľko ľudí v ňom bolo zabitých. Veľmi ma týmto sklamali, a preto som sarozhodol, že budem ich reči o súčasnej kinematografii ignorovať. Nov autobuse sa len ťažko plnia takéto záväzky. Keď si pred vás sadnú dvajaštudenti a so svojimi práve zmutovanými hlasmi sa začnú rozprávať, tak sanedá nepočúvať ich. V poslednom čase však prestali hovoriť o filmoch.
Skôr ich začali zaujímať rozprávky. Neveril somvlastným ušiam. Maturanti sa permanentne každé ráno zaoberalirozprávkami. Je pravda, že v poslednom čase je nových animovanýchfilmov ako maku, no nechápal som prečo sa o ne zaujímajú práve dospelíľudia. Kupujú si ich, pozerajú sa na nev pohodlí domova na svojich DVD-čkách a chodia na ne do kina. No všakani mňa tento módny trend nakoniec neobišiel. Moja priateľka ma totižpozvala do kina na premiéru nejakej novej kreslenej rozprávky.
Zišli sme sa teda v kine s krásnenostalgickým názvom, v kine Moskva. Keďže ja bývam trochu ďalej, prišiel somtam o niečo skôr. Džentlmensky som kúpil lístky a potom som si išielnedžentlmensky poplakať nad tým, koľko odo mňa pokladníčka vytiahla zarozprávku peňazí. Chvíle medzi plakaním a nadávaním som si krátil špehovanímľudí, ktorí tam zatiaľ sedeli. Unudená pokladníčka, tak 30 ročný muž vŕtajúcisi v nose a spotená bufetárka, ktorej som okamžite daroval feministické meno„Neoholená pazucha”. To bolo všetko. Nik viac tam vtedy nebol. Pol hodinu predzačiatkom bol stav ľudí vo foyer asi takýto: unudená pokladníčka dívajúca sa naseriál, Neoholená pazucha, nervózny 30 muž robiaci si guľôčku a utrápený otecso štyrmi deťmi. A vtedy som sa trocha zľakol. Nie toho, že tam skoro niktonebol, ale toho, že budem na výsmech všetkým pracovníkom kina. Pretože dospelýplnoletý chlap, si ide pozrieť rozprávku. Naozaj to znie hlúpo a keby mi neboloľúto tých zaplatených lístkov, tak by som odišiel. No na moje prekvapenie sa opár minút privalil pred pokladňu asi 50-členný zástup ľudí s vekovým priemeromnad 25 rokov. Do začiatku premietania nás dospelých bolo asi 70 a stav detí sanezmenil. Stále tam boli iba tie štyri deti s otcom ako pred hodinou. Nedokázalsom si vysvetliť, prečo toľkí dospelí nedokázali odmietnuť túto premiéru.Pochopil som to až vtedy, keď sa začalo premietanie.
Počas rozprávky som sa pozrel na tváre niektorýchdivákov. A všetci mali oči ako malé päťročné dieťa, keď dostane novú hračku.Mali oči ako legendárny komik Robin Williams v tom známom filme Jack, kde hralosemročného chlapca s poruchou rastu. Vyzeral, že má 40 rokov a jediné, čo na ňom bolo aspoň trocha detské, boli jehooči. No a presne také ich mali vtedy tí ľudia v kine. Teda oči dieťaťa, zktorých srší radosť. Všetci, čo sme tam boli, sme nedokázali odmietnuťrozprávku, lebo naše podvedomie chcelo, aby sme sa na chvíľu opäť stali malýmideťmi. Deťmi, ktoré v nedeľu ráno radšej pozerajú rozprávky v relácii Od Kukado kuka, akoby malo ísť na omšu do kostola. Ten „animák” bol super. Všetcidospelí sa na ňom perfektne zabávali. A tie štyri deti, ktoré tam boli,rozprávka vôbec nezaujímala. Oveľa radšej sa hrali na skrývačku, škriekali, výskali,ohadzovali sa pukancami a nedávali pozor. A ja sa im nečudujem. Prečo by sa nato aj dívali, keď sa na to dívajú stále. Určite by si radšej pozreli nejakýkrvavý horor ako toto tu. My sme videli, že tie deti sa tam nudia, ale že išlido kina na rozprávku iba kvôli otcovi, ktorý sa chcel opäť vrátiť do detstva.Ono to je čiastočne zapríčinené aj tým, že dnes sa rozprávky nerobia pre deti,ale pre nás dospelých. Veď si to všimnite na animovaných filmoch ako napr.Shrek, kde je plno zábavných vecí, na ktorých sa zasmeje iba dospelák. Ale tonevadí. Napokon som bol rád, že ma priateľka do kina vytiahla. A musím sapriznať, že odvtedy s ňou pravidelne chodím na každú novú rozprávku. A nakoniecsom si zvykol aj na to vstupné. Oplatí sa totiž dať zopár korún za omladnutieaj keď trvá iba chvíľu. A preto vyzývamvšetkých čitateľov: Hor sa do Bratislavy a obnovme štúdiá na Kolibe, kdevzniklo toľko dobrých rozprávok!!
