Nebo mu spadlo na hlavu
„Každý bude raz 15 minútslávny“
AndyWarhol
Aj vy poznáte to malé mesto, kde je pred kostolom to veľké námestie? Tonámestie prechádza do jednej širokej ulice so starými stromami a s domami,ktoré majú ešte pasáže. Nad mestom sa vypína kopec s lúkou, ktorá bývav lete nádherne zelená. A na tom kopci je malá skala, nesúca takýdvojkríž, ako je na slovenskej zástave. Však je to nádherné mesto? Presnev takom som vyrastal.
Narodil som sa v 80. rokoch minulého storočiaa v detstve som ani len nevedel, že nejaká televízia existuje. Nie,že by sme ju doma nemali, no bol som dieťa, ktoré radšej lietalo po vonku,akoby malo sedieť doma. Ulica pred naším panelákom bola pre mňa a mojich kamarátovprechodným domovom, v ktorom sme sa mohli hrať dovtedy, pokiaľ nás mamanezavolala na večeru. Všade okolo nás panoval pomaly chátrajúci socializmusa my deti sme si neuvedomovali, v akej dobe žijeme a že aj my sav osudné novembrové dni stávame svedkami dejín. Ja si na toto revolučnéobdobie veľmi nepamätám. Viem len, že môj otec mal vtedy obviazaný prostredníkna ruke, a tak na námestí kričal: „Koniec vlády jednej strany!“, sozdvihnutým prostredníkom bez toho, aby vtedy niekto vedel, čo to znamená. Noneskôr sa z otcovho gesta stal obľúbený zvyk vodičov. A ešte sispomínam na to, že som bol prvýkrát vtedy v kostole a že organista nachóruse hral tak príšerne, že sa smial dokonca aj pán farár. Boli to zložitéčasy. Nevedeli sme, ako sa máme zdraviť, či oslovovať, a či už môžeme ísťna nákupy do Poľska bez povolenia. A navyše bola hnusná zima. Takže mydeti sme museli sedieť doma. Toto obdobie bolo neuveriteľné. Mal som asi 10rokov a už som to pomaly začal vnímať. Svet a(Česko)Slovensko sa menilia nové veci neobišli ani naše mesto. Náš panelák mal, napríklad ako prvýv mestečku na svojom boku načmáraný nápis:„Mariena, ľúbym ťa. Vlado“.Dokonca je tam ten nápis doteraz. Nikto ho nikdy nepremaľoval. Snáď preto, abyto Mariena stále vedela alebo kvôli tej nádhernej tvrdke. Postupne sa menili ajbyty. Každý vyhadzoval starý nábytok a pre nový si chodil za hranice.Ľudia začali nosiť namiesto tričiek zo Slovenky oblečenie až z ďalekejČíny, chlapi menili Marsky za Malborro, kupovali sa prvé pornografické časopisy,ktoré sa nosili pod bundami domov a staré krčmy sa zrazu zmenili na pubya bary.
Ja som v týchto zmätených časochnajradšej trávil čas na našom „korze“. Bola to asi kilometer dlhá ulica starýchdomov, ktorá sa tiahla od námestia pri kostole až k druhému námestiu primestskom úrade. Ulica sa kedysi volala M.R. Štefánika, neskôr Andreja Hlinku,potom Klementa Gottwalda a dnes je to opäť Ulica M.R. Štefánika. No pre mňa a mojichkamarátov to vždy bolo a bude naše korzo. Už od malička som tam rád sedelna lavičke pod starou lipou a díval som sa na ľudí. Cez leto som tamstrávil ešte viacej času. Vždy som totiž spolu s ďalšími deťmi čakal nato, kedy starý zmrzlinár Schneider zatvorí svoj malý stánok. Nechával nás potomvylizovať zmrzlinu, ktorá zostala. Dnes tam však už zmrzlináreň nie je. Na jehomieste teraz môžete nájsť malé potraviny, kde si kúpite akurát lacný nanuk. Aleaj tak som tam rád sedel aj po tom, keď zrušili tento stánok. Veľmi rád sompozoroval zmeny na tejto ulici. Od 89' roku tu pribudlo množstvo obchodov.Každý chcel po revolúcii začať podnikať, no nie každému sa to podarilo.A tak sa počas jedného ročného obdobia vystriedalo v tej istej budoveniekoľko nových podnikov. Otec vždy doma pri obede tipoval, koľko, ktorý obchodešte vydrží. Ja som potom chodil na korzo a sledoval som či otcovi jehoodhad vyšiel. Je zaujímavé, že otec trafil vždy. Skrachovali všetky obchody dojedného, ktoré vtedy otec povedal. No nikdy pri tipovaní nevyslovil menoholičstva rodiny Medveckých. To holičstvo tam stálo dávno predtým, ako som sanarodil, a stojí tam dodnes.
Majiteľ holičstva bol nejaký Mikuláš Medvecký. Keď bolMikuláš malý, každý o ňom hovoril, že keď vyrastie, tak sa stanespisovateľom, lebo má meno stvorené na obal knihy. No Mikuláš si išiel vlastnoucestou a stal sa z neho holič. Bol dobrým človekom, nov mladosti žil bujarým životom. Bol veriacim, ktorý často prepilnekresťanské peniaze. A práve alkohol sa podpísal na tom, že saz neho stal nový človek. Keď bol Mikuláš raz opitý, tak spadol z bicyklatak nešťastne, že sa vôbec nevedelo či bude ešte niekedy chodiť. Keď po haváriiležal v bezvedomí, tak vraj videl Pána Boha. Začal sa modliť, veriť viac ako predtým,a uzdravil sa. Odvtedy prestal piť a fajčiť, a preto sa rýchlo stalčiernou ovcou kolektívu. Oženil sa a splodil syna Marcela, ktorý bol leno pár rokov starší ako ja. Mikuláš vtedy veľmi ďakoval pánu Bohu zapotomka. Možno tušil, že práve Marcelovi dal „ten hore“ dar. Rodičia si tovšimli hneď v prvé dni synovho života. Keď malý chlapec začal plakať,všetci si radšej zapchávali uši. Dieťa malo už vtedy silný hlas.Postupne ako chlapec rástol, tak sa jeho hlas menil na nádherný nástroj.Marcel už ako päťročný spieval v miestnom súbore Lomničky a keď malosem, vystupoval dokonca v relácii Zlatá brána ako chrobák Fero. Tým, žesa objavil 10 minút v televízii a zaspieval pieseňo konvalinkách, stal sa okamžite miestnou celebritou. Mesto bolo na nehohrdé, deti mu závideli a jemu sa to páčilo. V puberte mu hlas ešteopeknel, a keďže Marcelove sebavedomie sa podstatne zvýšilo, tak siv 14 rokoch hrdo napísal do prihlášky na strednú školu: „KonzervatóriumBratislava – odbor spev“.
Na talentové skúšky išiel Marcel v roku 1989 plnýsebadôvery v nových rifliach značky HIS z tuzexu. Keď sa na druhý deňvrátil so svojím otcom naspäť, ich prvé kroky viedli do krčmy, kde jeho otecvtedy objednal celej krčme so slovami: „Lajko, nalievaj! Môj syn bude spevák!“.Marcel neurobil na skúškach ani jednu chybu. Profesori ho chválili až do saméhoneba, a preto bolo už len otázkou času, kedy príde poštár Machovič so správou:Prijatý!. No o necelý mesiac si chlapec mohol iba smutne prečítať, že prenedostatok miesta ho nemôžu vziať. Rodinu to vtedy položilo na kolená.Abstinujúci starý Medvecký musel túto správu ísť zapiť do krčmy, kde mu jehokamarát Reiner z horného konca povedal, že Marcela neprijali asi preto, žeMikuláš nedal úplatok. V tých časoch to bol normálny postup, no slušnýčlovek takéto veci vedieť nemohol. A tak sa Medveckých syn nestalspevákom, ale podobne ako jeho otec – holičom.
Rodinný podnik Marcel prebral v roku 1993, keď sa užv krčmách a na úradoch menili na stenách obrazy prezidentas krátkymi nohavicami za spievajúceho premiéra. Slovensko sa konečne poviac ako 50 rokoch stalo samostatným a ľudia zrazu začali nadávať nasvojich bratov Čechov, lebo nás porazili na zimnej olympiáde v hokeji.
Marcel bol a aj určite je veľmi dobrým holičom. Vedelstrihať naozaj perfektne. No všetci, ktorí sme ho poznali, sme veľmi dobrevedeli, s akou nechuťou robí túto prácu. Nechcel byť holičom, oveľa radšejby spieval pred ľuďmi, no osud mupridelil toto povolanie, ktoré neznášal. Preto u miestnych veľmi rýchlozískal prezývku „gutermann“, pretože každému, kto sa k nemu prišiel daťostrihať, ihneď hovoril, že to má dobré, že načo sa bude dávať strihať, atď.Okamžite začal presviedčať svojich zákazníkov a urobil by všetko preto,aby nemusel strihať. Ale ľudia stále k nemu chodili a spokojne srdcom muzverovali svoje vlasy. Postupne už zabúdal na to, čo má najradšeja miestny ho počuli spievať už len v nedeľu v kostole. Často sastávalo, že za Marcelom chodili ambiciózni muzikanti s ponukou založiťhudobnú skupinu. Medvecký odolával týmto nájazdom hudobníkov, no nevydržaldlho.
Po parlamentných voľbách v roku 1998 si Marcel založilkapelu s názvom „Žraloci”. Začali hrať na svadbácha na dedinských zábavách a postupne sa stávali známiv celom okrese. Keď cez leto bývalo popoludní pekne, rozložili sa nanámestie pred kostolom a len tak hrali ľuďom, čo boli na prechádzke. Bolito príjemné nedele a domáci si veľmi obľúbili sedieť pri fontánea počúvať Marcelom hlas. Ja osobne nikdy nezabudnem na noc, keď sa našemalé Slovensko stalo Majstrom sveta v ľadovom hokeji v roku 2002. V túkrásnu májovú noc sa chlapci z kapely postavili pred mestský úrada zabávali šťastných obyvateľov až do skorého rána. Marcel sa opäť stávalznovu slávnym.
Oniekoľko rokov začala jedna z televíznych stanícvysielať spevácku reality show. Víťazovi sľubovala slávu a všetko to,o čom všetci snívajú. Stačilo sa len prihlásiť a ísť na casting, kde budesedieť odborná porota, a tá vyberie finalistov. Ľudia vtedy netušili, čoznamená slovo „reality show“. Vedeli len to, že Marcel Medvecký by tú súťaž sosvojím spevom mohol vyhrať. A tak sa malé mestské zastupiteľstvo zhodlo natom, že miestnu celebritu predsa len prihlásia. Keď sa to Marcel dozvedel,najskôr sa zdráhal. Už nechcel zažiť ďalšie sklamanie. Dokonca ani jeho otec,starý Medvecký, ktorý zanechal holičstvo synovi, a aby bol bližšie k Bohu,stal sa kostolníkom, s tým nesúhlasil. No Marcel nemohol sklamaťobyvateľov malého mesta. Predavačky v potravinách, deti v škôlkei chlapi v krčme, všetci mu blahoželali a držali mu palce.Marcel tam musel ísť. Taktiež si uvedomil, že to je šanca, ktorá sa už nikdynemusí opakovať.
V deň castinguho na malej železničnej stanici vyprevádzali všetci obyvatelia, ktorí neboliv robote. Z rozhlasu vyhrávala dychovka, všetci mu priali veľašťastia, niektorí ho pre šťastie opľuli, takže Marcel si musel chvíľu čistiťoblečenie a vlak meškal kvôli nemu 10 minút. Miestni celý deň čakali nato, ako Marcel so svojím krásnym hlasom pochodil. No Marcel v ten deňdomov neprišiel. A neprišiel ani na druhý deň. Ľudia jeho gesto pochopili. Keďsa „celebrita“ o týždeň objavila v mestečku, obyvatelia ho nechaližiť si pokojne svoj život a na nič sa ho nepýtali. Akoby sa nič nebolostalo. Život išiel ďalej. Snáď by sa bolo dokonca na to aj zabudlo, noo niekoľko týždňov sa reality show začala vysielať v televízii. Jejprvé časti mali u divákov veľký úspech. Našli sa nové spevácke hviezdy, noale aj indivíduá, ktoré si mysleli, že spievať vedia. Relácia sľubovala dobrúzábavu pre celú rodinu. Preto mala opár týždňov doslova masovú sledovanosť. A najmä obyvatelia malého mestečkaúpenlivo sledovali každú časť a čakali či sa dozvedia, prečo Marcelnepostúpil. Dočkali sa! V poslednom kole castingovukázali aj ich rodáka.
Keď Marcel vstúpil na televízne obrazovky, zavládlo v meste úplnéticho. Na Marcelovi bolo vidieť, že má trému. Keď ho vyzvali, aby zaspieval,dokonca mu to chvíľu i trvalo, kým začal . Ale keď dostal zo seba prvétóny, akoby to napätie z neho opadlo. Spieval krásne ako vždy, nov jednej časti mu odrazu preskočil hlas do nepríjemného piskotu. Nikto z násnechápal, prečo sa mu to muselo stať práve vtedy. Marcel prestal spievať,ospravedlnil sa a začal odznova.Ale v tej istej pasáži mu hlas preskočil opäť. Porota mu už ďalšiu šancunedala. Marcel svoju porážku prijal a pokojne odišiel. Obyvatelia maléhomestečka sa konečne dozvedeli, ako to bolo s Marcelovým pádom zospeváckeho neba a spokojní mohli zaspať. Nikto z nich však netušil,že jeho vystúpenie bude mať takú veľkú odozvu.
Začalo sa to hneď na druhý deň ráno. Keď Marcel otváral svojeholičstvo, našiel na dverách nápis: „Nauč sa spievať!“. V ten deň nemalani jedného zákazníka a cestou domov cítil, ako sa mu všetci smejú zachrbtom. Na druhý deň to bolo ešte horšie. Niekto mu rozbil na jeho malomholičstve výklad a počmáral steny , deti na neho kričali a niektorí naneho začali ukazovať prstom, nehanbili sa mu smiať rovno do tváre. Inízase napodobňovali jeho spev v súťaži pod jeho oknami. Marcel nedokázalpochopiť ľudí, ktorých poznal toľké roky. Veď to boli oni, ktorí ho prihlásili.Boli to oni, ktorí ho podporovali. A teraz sa nemôže prejsť ani len poulici, bez toho, aby ho niekto neponížil. Marcel však čakal, že ľudia zabudnú.No zabudnutie neprichádzalo. Skôr naopak. O niekoľko dní sa Marcelovevystúpenie stalo najsťahovanejším videom na internete. Miestny talent sa odrazuocitol medzi najhoršími spevákmi súťaže. Stala sa z neho známa osobnosť.Marcel sa v rodnom mestečku začal pomaly dusiť. Obyvatelia ho prestalivnímať ako dobrého človeka, ale len ako babráka, ktorý skazí každúpríležitosť, ako hlupáka, ktorý pošpinil dobré meno ich mestečka predcelou krajinou. Marcel toto trápenie nevydržal dlho. Po týchto neuveriteľnýchtýždňoch si zbalil svoje veci, rozlúčil sa s otcom a v tichostiodišiel. Ľudia sa starého Medveckého ani nepýtali, kam jeho syn zmizol. Zdalosa, akoby im bolo jedno, že vyhnali človeka zo svojho rodiska. Poniekoľkých dňoch sa život opäť vrátil do starých koľají.
Je to už niekoľko rokov, čo Marcel odišiel. Práve dnes som sa odstarého Medveckého dozvedel, že Marcel vtedy odcestoval do susednej krajiny.Usadil sa v malom mestečku, kde si otvoril holičstvo. Znovu začal spievaťv kostole, opäť si založil hudobnú skupinu, s ktorou sa stal známy.Neskôr sa oženil a dnes má už dve deti a žije spokojným a šťastnýmživotom. Zistil, že hviezdy na nebi nie sú pre neho, a že lepšie je byťmalou sviečkou doma. Občas zájde aj do svojho rodného mestečka za otcom, nonikdy sa nezdrží dlho. On ešte nezabudol, no ľudia už dávno. Tí si už našliďalšiu obeť, ktorú mohli zničiť. A tak namiesto toho, aby zašli do divadla,dodnes radšej sedia pred svojimi televízormi a stále hľadajú...
