NesiemVám novinku....
Keď som bol malýmchlapcom, tak som veľmi rád bral mojim rovesníkom ilúzie. Robil so to nevedomkya naozaj nechtiac. Skrátka, bol som len dieťa , ktoré objaví niečo novéa podelí sa o to so svojimi kamarátmi v škôlke. A tak som imväčšinou ako prví vyrozprával pravdu o Ježiškovi, svätom Mikulášovia aj o mágovi Davidovi Copperfieldovi. No najviac sa hanbím za to, žesom im dokonca prezradil aj to, ako sme prišli na tento svet. Dozvedel som sato z hrubej encyklopédie Živý svet. Bola to kniha o zvieratkách,ktorú som dostal od mojej mamy na šieste narodeniny. Publikácia venovanáprírode však skrývala aj niečo z ľudského života. A práve to si mojamama pri jej kúpe nevšimla. A tak som sa vďaka sekcii na strane 192, ktorániesla názov „rozmnožovanie”, dozvedel aj niečo o zázraku života. Dušazvedavého chlapca mi nedovolila nepodeliť sa o túto novinkus ostatnými. Zobral som tak teda mojim malým kamarátom aj túto krásnuilúziu. Veď čo môže byť krajšie ako veriť predstave, že deti nosí bocian? Želetí ponad krajinu a prinesie bábätko tým rodičom, ktorí si ho najviacvymodlili...Chcel by som žiť v takom svete aspoň maličkú chvíľu. No,prišiel som oň svojou zvedavosťou a pokazil som ho aj vrstovníkom, ktorí ma poznali.
Dnes je mi to ľúto a snažím sao to, aby tieto krásne ilúzie zostali deťom čo najdlhšie. Chcem, abyhľadali nádej tam, kde ja kedysi len klamstvo. Doteraz mám výčitky svedomiaa tie ma občas prinútia zájsť priďaleko. Napríklad sa neustále hádam sosvojimi malými synovcami a snažím sa ich presvedčiť, že Ježiško naozajexistuje. Aj keď tomu nechcú stále veriť, rozhodli sa, že kvôli mne budú predstierať, že darčeky podvianočným stromčekom nekúpili ich rodičia. S dcérami našej susedky som tomal o niečo jednoduchšie. Dohodli sme sa totiž na kompromise. Ježiškopodľa nich neexistuje, ale Santa Claus áno. Deti sú dnes naozaj veľmiinteligentné a presviedčať ich, že existuje niečo, čomu sami neveria jeniekedy riadna fuška. Občas ma privedú svojimi otázkami aj do úzkych. Ako jedenmalý chlapec, ktorý sa ma opýtal či Ježiško používa pri štedrovečerných cestáchGPS??...Nevedel som odpovedať.
Videl som, žehádkami a presviedčaním nič nezmôžem. A tak som sa rozhodol, že trebaprejsť k činom. Mne a môjmu starému kamarátovi Petrovi zišlo na umurobiť deťom z našej bytovky svätého Mikuláša.
Ja som prestalveriť na tohto bradatého pána s červeným plášťom asi keď som mal 5 rokov.Moji rodičia mi chceli urobiť radosť a nahovorili známeho, aby ku námprišiel a urobil Mikuláša. No namiesto neho prišlo v ten večer ibaufúľané opité čudo, ktoré podopieral ešte opitejší čert. Očividne mali už zasebou niekoľko návštev. Mikuláš sa zmohol iba na jedno slovo: „Zarecituj!”a potom odpadol na dlážku v predsieni.
Uznajte, že lenťažko by po niečom takom niekto veril na tento sviatok. A práve toho smesa chceli s mojim kamarátom vyvarovať. Túžili sme len po tom, aby tie detimali krásny zážitok. Naozaj sme si na tom dali záležať. Nechali sme si kostýmyobjednať až z divadla v neďalekom Martine, nakúpili sme plný kôšsladkostí, zohnali sme aj krásneho anjela – moju priateľku a s úderomšiestej hodiny večernej sme ja ako čert, Peter ako Mikuláš a mojapriateľka ako anjel, ktorým nepochybne aj bola, vyrazili do bytov, kde bývalineveriace deti.
Mali sme neuveriteľnýúspech. Naše kostýmy a kúsky hereckého nadania nám dopomohli k tomu,aby deti opäť mali v očiach iskričky nádeje. Len jeden chlapček sa môjhopekelného výzoru trochu zľakol a pocikal sa. Ale okrem neho, mali skorovšetky deti radosť a úsmev na tvári.
Keď sme konečneobehli celú bytovku, vyšli sme my traja von a v snehubielej krajinesme odchádzali preč. Lúčili sme sa s deťmi, ktoré vyzerali z okien.Mikuláš Peťo im mával, anjelik spieval koledy a ja som zvonil na zvonec.Naozaj krásna predvianočná atmosféra. No v tom nás zrazu napadli sosnehovými guľami puberťáci z vedľajšieho domu. Začala sa neľútostnáguľovačka, ktorej obeťou sa stal najmä Mikuláš. Petra trafili tvrdou ľadovouguľou priamo do tváre. A ten si pred zrakmi všetkých detí, ktoré sme dovtedynavštívili, strhol Mikulášsku masku, čiapku, bradu, zahodil barlu a začalnaháňať tých malých hnusných lumpov, ktorí si z neho urobili terč. Popritom ich samozrejme častoval snáď všetkými nadávkami, ktoré náš slovenský ľudpozná. A celé toto divadlo sa udialo pred zrakmi detí, nakúkajúcichz okien. Práve pre nimi, ktoré v nás verili.
Odvtedy už Mikulášanerobíme. Každý by o nás aj tak pochyboval. Nuž čo. Nič už na tom asinezmením. Ale aspoň som mal snahu na tom, aby deti nestratili rozprávkovokrásneilúzie, ktoré patria k ich veku. Možno, že som sa o to pokúšal právepreto, lebo ja som to nádherné klamstvo rýchlo odhalil a prišiel som tako časť zo svojho detstva. A to dnes naozaj nikomu neprajem.
