Šťastnéa chutné
Vianoce?? Koho toslovo dnes vôbec zaujíma. Je to len dávno zabudnutý výraz. Dôležitejšie je ibato, čo sa pod ním skrýva, čo si každý z nás predstaví.
Svojho času somrobil jeden krátky dokument, v ktorom padla aj táto otázka. Teda, že: „Čosi predstavíte, keď sa povie slovo Vianoce?“. Každý samozrejme hovoril tozabehnuté klišé: láska, mier, stromček, pokoj v duši, darčekya podobne. Iba jeden odvážlivec sa nehanbil a povedal to, čo sinaozaj aj myslel. Jednoducho sa zahľadel a riekol: „Žrádlo!“. A malpravdu.
Keď sa to tak zoberie, celé Vianoce sú ibao jedle. Ľudia už pri nakupovaní darčekov pod stromček premýšľajú koľkoasi zase budú musieť schudnúť nadbytočné kilá získané počas sviatkov alebo čisa ešte na Nový rok zmestia do svojich obľúbených šiat. Nebudem sa hrať nasvätého – ani v našej rodine to nie je inak. Veď, keď sa prvého decembraráno zobudím, ihneď sa teším na to, že si môžem zjesť malú čokoláduz prvého okienka na adventnom kalendári. Moja mama hovorí: „Najťažšie jesa rozožrať, potom to už ide“ a poviem vám, naozaj je to pravda. Našarodina sa rozožerie na Mikuláša a potom prestane až po Novom roku. Večer5. decembra každý člen famílie dostanebalíček s nelúpanými arašidmi – vianočnou rodinnou pochúťkou. Zjedli by sme ich aj zo dvavagóny. Veľkou nevýhodou je však to, že nás na druhý deň z toľkýcharašidov bolia zuby, ďasná, brucho a aj prsty z vylupovania.A tak sa na pár dní s jedením miernime, ale iba kvôli bolesti. No, toje naozaj iba na malú chvíľu. Potom už zase nasleduje neustále vyjedanie našejšpajze, zabíjanie rýb, ktoré sa potom do chrumkava opražia, vopred kúpenýchpredvianočných zásob a práve napečených koláčov. Najväčšie obžerstvo všaknastane na Štedrý deň. Niečo ako tradícia zlatého prasiatka nám nič nikdy veľanehovorila a nebyť tej krásnej reklamy na Kofolu, ani by sme o nejnevedeli. Môj straší brat sa dokonca na Vianoce raz tak najedol, že sa nešielani pozrieť na darčeky pod stromčekom. Skrátka dojedol všetko, čo bolo naprestretom stole a zvalil sa na podlahu vo svojej izbe. Povolil si opasokna nohaviciach a vydychoval. Zdôrazňujem, že brat nedýchal, ibavydychoval. Bol skrátka tak preplnený, že keby nadýchol ešte trocha vzduchu,tak asi praskne. Darčeky si pozrel až na druhý deň ráno. A to nehovorímo pochúťkach na vianočnom stromčeku. Salónky, kolekcie, perníky, zlatistédukátiky,... Niekto mi raz spomínal, že v ich rodine sa zo stromčeka môžezvesiť nejaká tá maškrta až po Novom roku. Garantujem vám, že na Štefana by steu nás našli možno jednu jedinú salónku. Dokonca so súrodencami vytvárameakýsi optický klam, aby vetvičky našej jedličky nevyzerali tak chudobne.Jednoducho sme vybrali čokoládové vnútro salónky, nechali sme tam visieť jejobal a dokonale sme ho vytvarovali do podoby, akú mal predtým, než sme sladkosťvybrali. A tak sa nám na stromčeku skoro celé vianočné sviatky ovísali lenprázdne ligotavé papieriky z rôznorodých lahôdok. S kolekciami je too niečo horšie. Obaly z nich sa nedajú len tak ľahko vytvarovať a abynaša mama nezistila, že sme ju zjedli, tak sme tie alobalové zvyšky hádzali zaveľkú skriňu v obývačke. Bolo to veľmi praktické. Ležali ste na gauči,dívali ste sa na nejakú vianočnú rozprávku, dostali ste chuť na niečo malé,a tak ste si zobrali kúsok zo zavesenej kolekcie. Zjedli ste ju a abyvás nevidela mama, že ste ukradli niečo zo stromčeka, zahodili ste ten zlatistýalobal za už spomínanú veľkú skriňu. Horšie však bolo, keď sme izbus veľkou skriňou cez leto maľovali. Po odtiahnutí tej opachy ležalo nazemi niekoľko desiatok papierikov a obalov z vianočných sviatkov.A väčšinou vtedy to našej mame došlo... Tak vidíte. Skrátka mi nehovorte,že keď sa povie slovo Vianoce, nenapadne vás kapustnica alebo nejaký ten sladkýkoláč. Sme uväznený v spoločnosti, ktorá toleruje obžerstvo. Nedokážemeodolať tučnému tovaru, ktorý sa na nás valí z hypermarketov. A taksme sa teda stali iba akýmisi obeťami našej chuti a láske k jedlu.Ako darčeky si pod vianočné stromčeky dávame stacionárne bicykle a celoročnévstupenky do fitnescentier a už sa tešíme ako vďaka nim zhodíme to, čo smecez sviatky nabrali. Mám jeden šialený nápad: skúsme aspoň tieto Vianoce tomuvšetkému odolať. A tým, ktorým sa táto myšlienka bude plniť ťažšie vopredradím, aby ste si niekam zavesili malý obrázok nejakého malého hladnéhočernoška z ďalekej Afriky. Možno že svedomie konečne zvíťazí nad vôľou.Prajem vám teda, nech sa vám to podarí. Šťastné a chutné.
