The best diet
Som chalan z mesta!Nehanbím sa za to a ani sa s tým nechválim. Ale väčšiu časť detstva som predsalen strávil na dedine u starej mamy. Chodili sme tam každý víkend a po smrtistarého otca sa naše návštevy zdvojnásobili. Bolo totiž vždy čo na robote.Zaorať zemiaky, ísť na drevo do lesa, okopať zemiaky, narúbať drevo na zimu,vyorať zemiaky a zabiť prasa. Toto všetko sme museli robiť, pretože babka by tosama nezvládla. Takže aj keď som vyrastal medzi panelákmi na sídliskuv meste, kľudne by som vám dokázal namiešať maltu na stavbu nového chlievupre babkinu sviňu. Teda, možno by som si spomenul. Nikdy som sa nejako zvlášťnesťažoval, že musím ísť s otcom kosiť lúku hore na grúň. Nevadilo mi to.No po určitom čase som zistil, že to vadí môjmu nosu. Nie, robota mi nesmrdela,ako vždy hovorieval môj otec. Môjmu nosu vadil peľ, vadila tráva a vadilo mi ajnevinné seno. Diagnostikovali mi sennú alergiu a aj alergiu na roztočev prachu, o ktorých som ani len netušil, že existujú. Teraz má alergiuskoro každý, no vtedy táto choroba tak veľmi v móde nebola. Moji rodičiadokonca ani len netušili, čo slovo „alergia“ znamená. A až keď ich doktoroboznámil s novinkou, že práce na poliach alebo v zaprášených miestnostiach pre mňa a môj nos končia, to aspoňzľahka pochopili. Ja som sa celkom potešil, no rodičov táto správa príliš nenadchla a aj sa trochanahnevali. Aj keď neviem či na mňa alebo na chorobu. Mama alergiu okamžitenazvala „panskou chorobou“, lebo jej trochu vadilo, že sa pre mňa robotaskočila, a že od teraz sa budem maťako pán .
Hoci som trpelnevyliečiteľnou „panskou chorobou“, musel som aj naďalej chodiť s celoumojou rodinou ku starej mame na robotnénávštevy, na ktorých som nič nerobil. Zavreli ma do miestnosti, ktorá bola užvopred absolútne zbavená všetkého prachu a rodičia s ostatnýmisúrodencami išli na pole, na drevo dolesa,…Ja som sa zatiaľ v tej malej miestnosti ukrutne nudil. A tak somz izby čo najčastejšie utekal na prechádzku s babkiným psomŠarikom do okolitej prírody, ktorá bolanaozaj panensky krásna. No moje úteky mi rodičia prestali tolerovať, keď som saraz vrátil z jednej prechádzky s miernym alergickým záchvatom. O párdní na to mi doktori oznámili, že somalergický aj na psa a mačku.
Odvtedy ma v izbezamykali na päť zámkov a moje nudenie mohlo znovu začať. V izbe bol sícetelevízor, no nikto sa ho radšej nedotýkal. Bol skôr na okrasu ako na zábavu.Ladne prikrytý vyšívanými dečkami, sa hrdo vynímal na stolíku v izbe užveľa rokov. Dedko, keď ešte žil, ho dal priviesť až z vtedajšej pokrokovejšej Juhoslávie, aby im ho celá dedina mohlazávidieť. Televízor tam teda bol, no zapínať sa nesmel, aby sa náhodounepokazil. A navyše, vtedy v televízii aj tak bohvieaký program nedávali.Takže rumunský televízor z Juhoslávie moju nudu nezahnal. No okrem nehoposkytovala izba ešte niekoľko „zariadení“ na zabitie dlhej chvíle: manželskáposteľ, babkine vyšívanie, stará skriňa a knihovňa nabitá ešte vtedy pomernecenovo lacnou literatúrou. Priznám sa, knihy sa mi v mojich ôsmich rokochčítať moc nechcelo. A tak som začal vyšívať. Celkom mi to šlo. Dokonca som sipodľa jednej českej knihy „Vyšívejte slovenské památky“ vyšil kaštieľv Markušovciach. A keďže som zistil, že ma pamiatky bavia, neskôr sompodľa druhého dielu zase vyšil celý český Karlštejn. Vyšívanie som si celkomobľúbil, no môj otec si o mňa začal robiť starosti. Bál sa, aby som sa prílišnezženštil a tak mi na Vianoce daroval vtedy populárnu stavebnicu Merkur. Aj keď to bola nepochybne výborná hračka ,mňa veľmi nenadchla. Aj keď neviem prečo, ale oveľa radšej som si vyšívalako staval so šróbovákom v ruketrebárs bager, ktorý sa ja tak podobal na hocičo iné, len nie na bager. Mneskrátka prischla ihla a bavlnka a nie skrutky a matice. A tak som novémudarčeku veľmi veľkú pozornosť nevenoval. Môj otec si to vtedy zobral príliš osobne a aj sa trochu nahneval. Schmatolmi moje vyšívanie aj s nedošitým Fiľakovským hradom ( pamiatky to bolo moje ) a nudenie mohlo znovuzačať.
Nuda ma dokoncaprinútila pokračovať v ďalšej expedícií za rozptýlením. A tak som otvorilstarú skriňu plnú starých monteriek ukradnutých zo závodu, kde môj dedko pracoval,nejakého oblečenia po starkom a predovšetkým starých fotografií. Opäť som mal čo robiť. Pozrieť si toľkofotiek, uložených v krabici od umelého vianočného stromčeka ( prvéhov dedine! ), ma zamestnalo znova na niekoľko dní. Fotografie ako napr.:babka na liečení v Bardejovských kúpeľoch, dedko ako varí guláš zo srnca,teta v bikinách (!) na pláži v Rumunsku počas dovolenky alebo obrázokmojej mamy s Karlom Gottom, vyvolali v našej malej rodine záplavudiskusii, dohadov a aj hádok. Doteraz mám niektoré doma zastrčené v albume, najmä mamu s Kájom, aveľmi rád si ich pozerám znovu a znovu. Fotografia ma uchvátila. Tentopozastavený život na malom kúsku papiera sa mi natoľko zapáčil, že som požiadalotca či by mi nekúpil na narodeniny fotoaparát. No otec, ešte stále trochanahnevaný z neúspechu jeho vianočného darčeka ,v podobe stavebniceMerkur, moju prosbu zmietol zo stola. Snažil som sa moju fotografistickú vášeňnejako držať nad hladinou, no bez fotoaparáta sa mi to nedarilo. A navyše,nedávno objavené fotografie ma užzačínali nudiť, pretože som si ich stále pozeral. A tak ma tie malé vyvolanéobrázky, toľko rokov zavreté v starej skrini, po určitom čase prestalizaujímať úplne.
S veľkým pohŕdaníma ľahostajnosťou som sa teda musel presunúť ku knižnici. Prvákniha, ktorú som s veľkým odporom otvoril bola nejaká poviedka odLadislava Mňačka. Nebavila ma. Možno preto, lebo som jej nechápal. Je to predsalen čítanie pre väčších čitateľov. A tak som ju zavrel a vybral som novú. PeterJilemnický – Kronika. Nechápal som, zavrel som a dal novú. Krasko – Not exsolitudo. Nechápal som názov. Zavrel som a hľadal som novú. Vtedy som pričucholaj k takým menám ako Apolinaire,John Galsworthy, Lion Fauchtvanger,…Tomu všetkému som v mojich vtedajšíchrokoch nechápal a nudilo ma to. Nudila ma dokonca aj kniha od dajakéhochlípneho českého autora s názvom „Divoška Jája“. Tej som pochopil ažneskôr a v puberte sa stala mojou najobľúbenejšou knihou. Všetky knihyz babkinej knihovne ma ukrutne otravovali a hrozilo, že na literatúruzanevriem ešte viacej ako predtým.
Až v jeden deň,keď som ako obyčajne bol znovu uväznený za alergiu v tej jednotvárnejmiestnosti, akoby zázrakom som zrazu objavil medzi ďalšími nezáživnými knihamiobrovitánsku obrázkovú publikáciu oVysokých Tatrách. Fíha! Nič lepšie som dovtedy nečítal, teda, skôr nepozeral.Kniha vydaná počas tvrdých rokoch normalizácie, však ukrývala fotografie typu:kombajnista pri Štrbskom Plese, baník vo flanelke, popíjajúci čaj na Théryho chate,krajčírky z makyty Púchov na Lomnickom štíte,…Kniha teda zobrazovala lensamú vtedajšiu slovenskú inteligenciu. V knihe nebola ani jedna zmienka onejakej turistickej atrakcii našich veľhôr. Neprinášala vlastne žiadne informácie, ktoré sa týkali VysokýchTatier. Čiže asi žiaden turista byz nej veľkú radosť nemal. No pre mňa sa táto kniha stala základom prekoniec môjho boja s bezcitnou nudou. Neustále ma niečo nútilo, aby som túknihu neúnavne študoval znovu a znovu. Tá kniha vážne nestála za nič, alefotografie v nej ma fascinovali. Nie, že by ma zaujímali všetci tídružstevníci či sústružníci na nich. To nie. Môj obdiv si vyslúžila príroda napozadí snímkov. Lupou som si zväčšoval Solisko alebo Gerlachovský štít. Skúšalsom si odmýšlať tých ľudí a zameral som sa iba na vrchy, skaly a plesá.Z čista-jasna som sa do Tatier zamiloval. Začal som ich skúmať. Prvýkrátv živote som zašiel aj do mestskej knižnice a požičal som si zopár knižieko Tatrách. Študoval som, obdivoval som a v duchu som si predstavoval akéto tam asi je. Vedel som o nich všetko podstatné a aj to nepodstatné. Ale ichkrásu som dovtedy na vlastné oči nevidel. To sa mi podarilo až o niekoľko rokovneskôr.
Keďže som nemohol ničrobiť, iba sedieť a čítať, vo svojej puberte som začal trpieť neskutočnounadváhou. A tak ma doktorka poslal na niekoľkotýždňový odtučňovací tábor doTatranskej Lomnice. Som asi jediné tlsté dieťa v celej históriislovenského národa , ktoré sa na odtučňovací tábor neskutočne tešilo. V ordináciitej doktorky som aj dal svoju radosť úprimne najavo. Ďakoval som jej, žiarilsom od šťastia a lekárka sa na mňa dívala ako na idiota. Keď som sa naautobusovom nástupišti lúčils rodinou, tak som na rozdiel od svojich moletných súputníkov nemal slzyv očiach. Mama mi ešte tajne stihla podstrčiť chleby z vyprážanýmrezňom, zamával som a plný radosti som sa vybral na svoju misiu: chudnúť aobjavovať.
Keď som prvýkrát uvidelspoza skla našej Karosy Vysoké Tatry, nezmohol som sa na nič iné ako najediné slovné spojenie. A tak zo mňa iba stroho vyšlo: „Ci Boha!“. Tatry bolinaozaj nádherné. Teplý čaj z kelínku v Enciáne, lanovka za 20 Kčalebo smrad z čerstvo natretých lavičiek pri Štrbskom plese, to všetkoboli typické obrazy našich veľhôr počas socializmu. Zhadzoval som svoje ťažkonadobudnuté kilá a kochal som sa krásnou prírodou. Tábor nebol taký strašný. Mali sme nasadenú prísnu diétu:suchárové raňajky, suchárové večere, medzitým jablko a obed. Na obed sme permanentnekaždý deň mali mäso s ryžou. Iba v nedeľu bola výnimočne ryžas mäsom. Ak ste chceli mandarinkový kompót navyše,museli ste urobiť päť koliečok okolo tábora. Možno trocha kruté, ale ja som bolspokojný. Za tých pár týždňov vo Vysokých Tatrách som videl všetko, o čom somdovtedy len čítal v knihách. Po obede sme mali totiž pravidelné prechádzkypo okolitej prírode, na ktoré som sa vždy veľmi tešil. Vďaka svojej tučnote somsa zrazu ocitol na vrchole Lomnického štítu, odkiaľ som mal celú svoju rodnúvlasť ako na dlani. Tieto vychádzky somskrátka zbožňoval. Všetky boli vážnesuper. Až na jednu.
Na moju prvú túru voVysokých Tatrách nerád spomínam. Nás, neskúsených turistov, ktorí navyše trpeliaj známkami obezity v pokročilom štádiu, vytiahli až na Zelené pleso. Skúsenémuhoralovi by to trvalo pár hodín veselého výstupu, no pre nás žrútov socializmuznamenalo trápenie už len vyjsť zopár schodov. Ak ste videli ten slávny film odEjzenštejna Krížnik Poťomkin, určite si pamätáte tú nezabudnuteľnú scénu naodeských schodoch. Niektorí filmoví kritici hovoria, že v žiadnom inomfilme nie je tak dokonale vystihnuté utrpenie ľudí ako práve v tomto Ejzenštejnovomdiele, presnejšie, v tejto časti snímky. Škoda, že na našej prvej túre násnikto nefilmoval. Natočené zábery bytento ruský film určite prekonali.Vedúci na nás nebrali žiaden ohľad. Stúpali sme čoraz vyššie a vyššie, postupne sme všetci bledli, začali sa tackaťa strácať zem pod nohami. Naše utrpenie bolo cítiť na kilometre ďaleko. Vodu, ktorámi mala vystačiť až do cieľa, som stihol vypiť ešte len pri hoteli Praha. A taksom navyše išiel aj mierne dehydrovaný. Po ceste som našiel studničku,z ktorej som s chuťou začal piť. No vtom išiel okolo flanelový bradatý turista, ktorý mi škodoradostneoznámil: „Nepi to! Veď do toho nasrali svište!“. Pomaly som začal moje milovanéTatry neznášať, ale tešil som sa na to, že uvidím nádheru Zeleného plesa. Keďsme konečne došlapali do vopred stanoveného miesta, padla práve hmla, ktoránedovolila z tatranskej krásy nič odhaliť. A tak nám niekto letmo ukázal,kde je asi pleso, rozdali nám sucháre aišli sme naspäť. Doslova som bol naštvaný!
No cestou naspäť sommal veľa času premýšľať. O Tatrách a o celej prírode vôbec. Nemal som právo sana ňu hnevať. Veď aj tá hmla je len zázrak prírody. V tom som si uvedomil,že treba brať prírodu taká aká je. Nemáme sa nad ňou pohoršovať, keď nám prekazí plány na výlet. Je predsalen oveľa mocnejšia ako človek. Ľudia sú len návštevníci, ktorým občas dovolí,aby sa pozreli na to, čo dokázala vytvoriť. Takto som uvažoval celou cestounaspäť. A keď sa zrazu rozpršalo a všetci začali nadávať, že zmoknú, mne tonevadilo. Moja láska k Tatrám ajtak zvíťazila nad zlosťou z nevydarenej túry. A tak som sa postupne tešil na ďalšie a ďalšie prechádzky našimi malými veľhorami. Aj nohy si postupnezvykli. Tábor nakoniec naplnil svoj účel. Odvtedy sa moja hmotnosť zmenšovala. Možno, že to bolo práve prítomnosťou prírody, ktorá sa mi rozhodla pomôcť s mojou tučnotou. Alebo tým, že som nechodil tajne do Konzumu anekupoval som si lentilky, horalky a Devy ako tí ostatní v tábore. Keď somodchádzal, sľúbil som, že sa sem musím ešte raz vrátiť.
Sľub som dodržal a prikaždom odchode z Tatier ho znovuobnovujem. Dnes mám 37 rokov. Pracujem ako programátor v jednej firme.Lekári mi ešte zistili alergiu na jahody a orechy. Do Tatier chodím každý rokniekoľkokrát s celou rodinou aniekedy aj sám. Prišiel som totiž na to, že Vysoké Tatry sú krásnev každom ročnom období, a že aj keď ich rád spoznávam už niekoľko rokov,stále o nich neviem všetko. Sú nádherné a tajomné.
A ja mám dnes iba 75 kg!
