Dnes sa veľa hovorí o tom, že ma SaS vylúčila.
Ako keby to bol len ďalší personálny spor. Ďalšia stranícka hádka. Ďalší konflikt ega.
Lenže pre mňa to nie je príbeh o jednom predsedovi, ani o jednom hlasovaní, ani o jednej zlej chvíli.
Je to príbeh o tom, čo sa stane, keď sa od človeka začne čakať, že v mene pokoja, poslušnosti k strane a „novej stratégie“, prestane hovoriť nahlas to, čomu roky veril a kvôli čomu do strany v minulosti vstúpil.
A to som nevedela urobiť.
Do politiky som nešla kvôli funkcii. Nešla som tam preto, aby som ticho sedela, keď sa dejú veci, s ktorými nesúhlasím. Nešla som tam ani preto, aby som menila názory podľa toho, kto je práve predseda, čo je práve výhodné a koho sa práve treba báť.
Do politiky som išla preto, aby som bojovala za konkrétne hodnoty.
Za osobnú slobodu.
Za práva žien.
Za zdravotníctvo, ktoré slúži pacientovi, nie kšeftom.
Za štát, ktorý nemá ľuďom diktovať, ako majú žiť.
Za krajinu, v ktorej zákony platia rovnako pre všetkých.
Za pravicovú politiku, ktorá ľudí neláka na cudzie peniaze, ale hovorí im pravdu aj vtedy, keď to bolí.
A za tieto veci som bojovala celé roky aj vo farbách SaS.
Bojovala som za práva žien v témach, pri ktorých sa ostatní radšej schovali.
Otvorene som obhajovala prístup k interrupčnej tabletke a pomenúvala klamstvá, ktoré sa na túto tému šírili.
Hovorila som o tom, keď štátne peniaze tiekli tam, kam nemali.
Hovorila som o predražených nákupoch, pochybných tendroch, o šafárení v poisťovniach, nemocniciach aj na ministerstve – bez ohľadu na to, kto bol práve pri moci.
Pomáhala som presadiť konkrétne zmeny, ktoré priniesli do zdravotníctva viac peňazí a viac kontroly.
Zastávala som sa sestier a zdravotníkov, lebo bez nich je každý pekný sľub o zdravotníctve len propaganda.
Vydupala som živé vysielanie zo zdravotníckeho výboru, lebo verejnosť má mať právo vidieť, čo politici robia, aj keď sa to niekomu nehodí.
Upozorňovala som na to, keď sa cez politiku tlačili cirkevné zásahy do zdravotníctva.
Bola som proti škodlivým covidovým návrhom, aj keď to bolo nepopulárne.
Postavila som sa za Ukrajinu nielen slovami, ale aj priamou pomocou na hranici.
Nikdy som nebola typ politika, ktorý čaká, čo si ešte môže dovoliť povedať. A možno práve preto to dopadlo takto.
Lenže spor nezačal pri cirkvi. To bol len vrchol...
Rozdiely bolo vidno už skôr. Pri hlasovaniach o zákonoch, ktoré pomáhali ľuďom a boli pravicové. Pri znižovaní daní. Pri posilňovaní osobného vlastníctva. Pri veciach, ktoré sme ľuďom sľúbili. Zrazu sa nepodporili nie preto, že by boli zlé, ale preto, lebo Fico.
Lenže „lebo Fico“ nestačí.
Raz sme tu už mali politiku postavenú len na tom, že hlavne nie Fico. A všetci vieme, ako to dopadlo. Chaos, sklamanie, premárnená šanca a ešte silnejší návrat Fica. Nestačí nemať rád tých druhých. Nestačí kričať, kto nesmie vládnuť. Treba aj vedieť, za čím človek stojí, čo chce urobiť a kde na to zoberie financie.
Aj tam sa začal môj problém.
SaS začala podporovať alebo dokonca navrhovať opatrenia, ktoré stoja peniaze, ale bez jasnej odpovede, odkiaľ sa na to vezme. Viem, je to lákavé. Preto to robia skoro všetci. Ale nie je to správne.
Politik nemá ani jedno vlastné euro. Všetko, čo rozdáva, sú peniaze, ktoré štát pod hrozbou sankcie zobral ľuďom.
A preto má politik povinnosť pri každom novom výdavku povedať, odkiaľ ho zaplatí. Inak to neznamená pomoc. Znamená to len to, že jednej skupine dá almužnu, ale veľkej skupine vezme ešte viac než doteraz. Lebo zaplatiť treba nielen samotné opatrenie, ale aj celý štátny aparát okolo.
To nie je pravicová politika. To je pohodlný populizmus.
Potom prišlo vyhodenie Richarda Sulíka. A ani to pre mňa nebolo primárne o ňom ako o osobe.
Bolo to o spôsobe, akým sa tak stalo. O tom, že človeku, ktorému táto strana vďačí za svoju existenciu, to ani len nepoviete normálne vopred. Že ho začnete kádrovať za názory jeho rodiny. A keď to nevyjde, tak za to, že zbavil krajinu Igora Matoviča.
Ja tomu nerozumiem.
Veď práve takých politikov by ľudia mali chcieť. Zásadových. Pravdovravných. Takých, ktorí hovoria a robia to, čo považujú za správne, aj keď to nie je pohodlné. Takých, ktorí sa držia svojich hodnôt aj vtedy, keď je ťažko.
Lebo ľahko je mať hodnoty, keď je ľahko. Ale v ťažkých časoch sa ukazuje charakter.
A aký charakter má politik, ktorý bez pádneho dôvodu vyhodí človeka, ktorý mu dal šancu, veril mu a roky pri ňom stál? Čo urobí taký človek, keď príde skutočný tlak?
Pre mňa to bol jasný signál, že problém už nie je v jednej téme, ale že problém je hlbší.
A potom prišiel vrchol. Konanie v rozpore s tým, čo máme roky napísané v programe.
V programe, s ktorým sme išli za ľuďmi. S tým programom sme dostali hlasy voličov a naše mandáty.
A ja som dostala mandát aj na to, aby som upozorňovala na nespravodlivé prenikanie cirkvi do života ľudí a do medicíny. Nie preto, že by som mala problém s veriacimi. Nemám. Nech si každý žije podľa svojho presvedčenia. Ale presne tak majú právo žiť aj neveriaci a ľudia iného vyznania. Štát nemá patriť jednej cirkvi. Štát má patriť všetkým.
Preto som hovorila nahlas o tom, že keď dnes posielame ženy pod nôž aj tam, kde existuje interrupčná tabletka, lebo si to tak prajú kňazi, tak je to téma. A veľká. Aj keby som tým ochránila len jednu ženu, je to téma.
Preto som hovorila nahlas o tom, že ak sa cirkev odvoláva na zmluvy s Vatikánom pri situáciách, kde má ísť o ochranu detí a spravodlivosť podľa zákonov tejto krajiny, tak je to téma. A veľká. Aj keby to malo ochrániť len jedno dieťa, je to téma.
Preto som sa postavila proti tomu, aby sa do nemocníc pod hrozbou pokuty púšťali duchovní bez jasných pravidiel a bez dostatočnej ochrany pacientov. Preto som chcela otvoriť tému Vatikánskych zmlúv a ich dopadov na práva občanov. Preto som odmietla prijať logiku, že pri cirkvi sa má mlčať, aby náhodou niekto nepovedal, že šírime nenávisť.
Tak sa pýtam: čo je dnes vlastne SaS?
Je to konzervatívna strana, ktorá oklamala liberálov? Alebo liberálna strana, ktorá teraz klame konzervatívcov?
Jeden týždeň chce byť ako PS. Druhý týždeň ako KDH.
Takto sa ale politika robiť nedá.
Lebo ak človek začne meniť hodnoty podľa momentálnej taktiky, napokon mu nezostane nič. Ani dôveryhodnosť. Ani smer. Ani chrbtová kosť.
Mne dnes hovoria, že problém je, že to kritizujem. Že pomenovať problém je poškodzovanie dobrého mena strany.
Lenže ja to vidím inak.
Keď niekto robí niečo zlé, problém nie je, že sa o tom hovorí. Problém je, že to robí.
Poviem to úplne jednoducho... Keď bude Braňo Gröhling topiť mačiatka, problém nie je, že ja o tom budem hovoriť. Problém je, že topí mačiatka.
Mne dnes hovoria, že hovoriť o topení mačiatok poškodzuje dobré meno strany. Ja hovorím: stačí prestať topiť mačiatka.
Nepodarilo sa. Aj to sa stáva.
Nebudem robiť rozbroje. Nebudem robiť kroky, ktoré pomôžu Ficovi. Nebudem sa hádať len pre hádku.
Ale vždy budem nahlas hovoriť ľuďom, čo považujem za správne a čo nie.
A topiť mačiatka proste správne nie je.
Môžem akceptovať, že ľudia a strany menia plány. To je život. Môžem akceptovať, že sa politické cesty rozídu. Aj to sa stáva.
Ale nemôžem akceptovať, že sa za problém označí ten, kto len pripomína to, čo strana sama roky sľubovala.
Nemôžem akceptovať, že lojalita = byť ticho. Že slušnosť má znamenať poslušnosť.
A že pomenovanie problému sa zrazu nazve „poškodzovaním dobrého mena“.
Ja som bola a som lojálna. Ale nie k predsedovi. Nie k funkciám. Nie k aktuálnemu marketingu strany.
Som lojálna k hodnotám, ktoré som sľúbila, že budem presadzovať. K ľuďom, ktorí mi dali dôveru. K presvedčeniu, že politika má mať obsah, nielen stratégiu.
A posledné dni len pomenovali, že medzi mnou a dnešnou SaS už nie je spor o štýl robenia politiky, ale o podstatu. Nie spor o jednu osobu, ale o smerovaní strany. Nie spor o ambície, ale o to, či sú hodnoty naozaj hodnotami, alebo len dobre znejúcimi slovami vo volebnom programe.
Ja som sa rozhodla jednu vec nevymeniť: samú seba.
Nevymeniť svoje postoje za ticho. Nevymeniť presvedčenie za pohodlie. Nevymeniť slobodu hovoriť pravdu za predstieranú lojalitu.
A ak je toto dôvod, prečo v strane už nemám miesto, tak to beriem na vedomie.
Nie s radosťou. Ale s čistým svedomím.
Lebo človek môže prehrať funkciu, miesto aj stranícku príslušnosť.
Ale ak prehrá sám seba, prehrá všetko.
