Pred rokom som prvýkrát nastúpila do služby na Neonatologickej klinike intenzívnej medicíny na detských Kramároch.
Mala som skončený prvý stupeň školy, za sebou tisícky hodín praxe a stáží a celkom slušnú predstavu o tom, ako slovenské zdravotníctvo funguje.
Aspoň som si to myslela.
Potom prišla prvá dvanástka. Prvé dieťatko, za ktoré som už nebola zodpovedná ako poslankyňa hlasujúca o zákone, ale ako sestra stojaca pri jeho postieľke.
Prvý liek, pri ktorom som si naplno uvedomila, že pri takomto drobcovi môže byť rozdiel v dávke taký malý, že ho voľným okom ani nevidíte.
A predsa môže byť rozdielom medzi životom a smrťou.
Prvá nočná. Prvý alarm, pri ktorom mi vyskočil pulz asi viac ako pacientovi.
Prvá služba, po ktorej som prišla domov úplne vyčerpaná a ešte v posteli premýšľala, či som naozaj všetko urobila správne.
A potom ďalšia. A ďalšia. A zrazu je to rok.
Za ten rok som držala v rukách deti menšie, než som si kedysi vedela predstaviť.
A môj slovník sa naplnil výrazmi, ktoré pre väčšinu ľudí znejú ako cudzí jazyk.
FiO₂. CPAP. HFNC. Apnoe. Bradykardia. Saturácia. Epicystostómia. Parenterálna výživa. Lenže pre mňa už to nie sú cudzie slová.
Saturácia je číslo na monitore, ktoré sledujete a čakáte, či začne stúpať. A bolo Vás pri tom brucho ako pred najťažšou skúškou v živote.
Apnoe je chvíľa, keď maličké dieťa napríklad v spánku prestane na chvíľu dýchať a vy rozmýšľate či ho len šťuchať ale nechať spať, alebo okamžite zdvíhať z postieľky, alebo dávať kyslík. A mate pocit, že keď sa rozhodnete zle, už to nikdy nenapravíte. A môžete mať pravdu.
Parenterálna výživa je niekedy celý obed, večera aj raňajky dieťaťa, ktoré ešte nedokáže jesť. Pozeráte na neho a rozmýšľate, či nepociťuje hlad. A tak mu aspoň vytriete pusinku vlhkou gázičkou.
Epicystostómia už pre mňa nie je slovo zo skúšky. Je to cesta, ktorou konkrétnemu dieťaťu odteká moč, pretože jeho telo si tú bežnú cestu nevytvorilo správne. A keby to nebolo, nebolo by ani dieťatka. Ako sa tá medicína posunula…
Naučila som sa, že aj keď dieťa dýcha s pomocou prístroja, dostáva výživu do žily, lieky v množstvách, pri ktorých sa počíta každý mililiter, a okolo jeho postieľky vedie toľko hadičiek a káblikov, že sa spočiatku bojíte vôbec sa ho dotknúť, potrebuje cítiť dotyk, lásku, počuť hlas, vidieť úsmev. A pomáha to rovnako jemu ako mne.
A potom postupne prestanete vidieť hadičky a prístroje a vidíte už len to dieťa. Už sa ho dotýkate úplne samozrejme.
Prebaľujete ho. Polohujete. Kŕmite. Podávate lieky. Kontrolujete vstupy, výstupy, dýchanie, teplotu, saturáciu.
Videla som rodičov, ktorí by dali čokoľvek za jedinú dobrú správu.
Videla som deti bojovať o život spôsobom, pri ktorom slovo „bojovník“ prestáva byť otrepané klišé.
Videla som medicínu, ktorá dokáže malé aj veľké zázraky. Ale aj chvíle, keď už medicína nedokáže všetko.
Naučila som sa množstvo vecí, ktoré nenájdete v žiadnom zákone ani excelovskej tabuľke.
Že za slovom „nedostatok sestier“ je konkrétna žena, ktorá po desiatich hodinách služby ešte stále nestihla jesť.
Že „kompetencie zdravotníkov“ nie sú akademická debata, keď stojíte pri pacientovi a treba konať.
Že každé zbytočné tlačivo, nezmyselná povinnosť či zle nastavený proces znamená čas, ktorý zdravotník nevenuje pacientovi.
A že zdravotníctvo sa naozaj nedá opraviť iba ďalšími peniazmi. Pretože keď nefunguje systém, nalejete len viac peňazí do systému, ktorý nefunguje.
Ale naučila som sa aj niečo o sebe.
Do nemocnice som išla preto, lebo som nechcela byť ďalšia politička, ktorá rozpráva zdravotníkom, ako majú pracovať, hoci sama nikdy nestála na ich strane postele.
Chcela som vedieť, aké to naozaj je.
A dnes viem, že som to potrebovala ešte viac, než som si myslela.
Niekoľkokrát som sa bála, že niečo nezvládnem. Veľakrát som sa cítila ako úplný začiatočník. Boli aj slzy radosti, ale aj slzy zlyhania a nemohúcnosti.
Boli aj chvíle, keď som to chcela vzdať. Stokrát som sa niečo pýtala skúsenejších kolegýň. A ešte stále sa mám strašne veľa čo učiť.
Ale posilnilo ma to. Urobilo to zo mňa lepšieho, zodpovednejšieho a zároveň odvážnejšieho človeka. Už sa nebojím každého alarmu.
Už viem, prečo majú niektoré sestry po službe ruky počmárané permanentnou fixkou.
Už viem, že „pokojná nočná“ je formulácia, ktorú je najbezpečnejšie nikdy nevysloviť nahlas.
A hlavne už zdravotníctvo nepoznám iba z tabuliek, analýz, zákonov a rokovaní. Poznám ho aj o tretej ráno.
A možno práve toto bol najväčší dôvod, prečo som sem pred rokom prišla. A malo to tak byť.
Aby medzi človekom, ktorý rozhoduje, a človekom, ktorého sa to rozhodnutie týka, nebol celý jeden svet.
Po roku môžem povedať jednu vec. Som politička. Som sestra. A jedno zo mňa podľa mňa robí lepšie to druhé.
Pretože keď dnes rozhodujem o zdravotníctve, nevidím pred sebou iba čísla.
Vidím svoje kolegyne. Vidím rodičov. A vidím tie malé postieľky.
A pri každom rozhodnutí viem, že na jeho konci nebude paragraf. Bude tam konkrétny človek.
A presne preto zostávam. Napĺňa ma to.
Ďakujem za možnosť byť užitočná aj týmto spôsobom.
A ďakujem mojim kolegyniam, že so mnou mali a ešte budú musieť mať trpezlivosť. Pretože dnes už viem aj to, koľko toho ešte neviem…
