Vraciam sa na miesta, ktoré fotím roky a hľadám menej tradičné pohľady.
Stavbu novej martinskej nemocnice fotím pravidelne od prvých zemných prác. Teraz som sa sem vybral pred západom slnka. Pozrieť si stavenisko z takých miest, kde som dlhšie nebol.
Vždy, keď sa tu zastavím, vidím zmenu. Jednotlivé poschodia rastú do výšky.
Žeriavy spolu so železobetónovými konštrukciami vytvárajú zaujímavé štruktúry.
Prekvapilo ma, že na spodných poschodiach už začali montovať okná.
Míňajú ma prázdne domiešavače, za ktorými sa tvoria kúdoly prachu.
Pri prechádzaní po trávnatom chodníku ma občas šľahne vetvička, konárik z neďaleko stojacich kríkov.
V iný deň sa so ženou vyberieme do Abramovej ku kostolíku, ktorý mám nafotený niekoľkokrát zo všetkých strán. Väčšinou sa opakuje fotogenický, až skoro gýčový pohľad od príjazdovej cesty.
Mňa ale zaujala hrobka na cintoríne, ktorú som si pri mojich predchádzajúcich návštevách nevšimol.
Lúče neskorého popoludňajšieho slnka presvitajú cez rozbité okná do vnútra hrobky a na stene vytvárajú zaujímavé tiene. Takýto obrázok by som pred pár mesiacmi nedokázal vyfotiť.
O pár dní využijeme pekné, slnečné počasie a prevezieme sa po Liptove.
Liptovská Mara od zvonice na Havránku. Panoráma Západných Tatier. Vzadu Vysoké Tatry s výrazným Kriváňom a málokedy videná úplne hladká hladina s takmer dokonalým zrkadlením.
Zaujímavý kostolík v dedine Smrečany.
Návraty do detstva. Na stene salaša, kde sme sa zastavili na obed zväzok starých kľúčov.
Pred salašom mláťačka.
Zaujímajú ma experimenty so svetlom, kompozíciou, druhým plánom. Využívanie grafických programov, ktoré sme používali v škole. Tak vznikol obrázok zo schodišťa, keď som išiel k zubárke.
K nemu priraďujem obrázok Mesiaca v splne.
Kamarát, ktorý amatérsky maľuje takmer celý život, raz namaľoval modrý obraz. Keď ho ukázal jednému profesionálnemu maliarovi, ten sa ho spýtal, prečo je iba modrý. On mu odpovedal, že sa mu vyliala na plátno modrá farba, tak ju chcel využiť. Niektoré veci nemusia mať logické opodstatnenie. Niečo urobím iba preto, že som to vyskúšal a vidím, že to funguje.
Inokedy som účastníkom nečakaných situácií. V škole nám jeden z lektorov hovoril, že odteraz nesmieme vyjsť z domu bez foťáka. Veď čo ak by sa zrazu niekde objavili mimozemšťania a my by sme nemali z toho kvalitné fotky?
Išiel som na kolobežke po cyklochodníku z Martina do Vrútok. Na jednom z políčok za rodinnými domami v Priekope som zbadal koňa na poli.
V škole nás tiež učili, že by sme sa nemali chovať ako paparazzi. Fotiť ľudí od chrbta, dlhými teleobjektívmi. Preto som sa spýtal ľudí, ktorí pracovali na poli, či si ich môžem vyfotiť. Nemali nič proti.
Koník má štyri roky a všetko ho to museli naučiť tak, ako sa učí malé dieťa.
Povedal som im príhodu z detstva, ako si jeden zo susedov ku svojmu ťažnému koňovi kúpil druhého. Takého skoro jazdeckého. Ako sa tomu novému koňovi nechcelo ťahať. Staval sa na zadné, neposlúchal.
Tento bol pokojný, poslušný, reagujúci na každý povel.
Muži hovorili, že keď dražie nafta, ľudia sa vrátia ku koníkom.
To, čo som sa v škole naučil ma zmenilo. Chcel by som začať robiť na väčších projektoch. Na škole sa mi páčilo, že som sa jednému dokázal intenzívne venovať takmer tri mesiace. Rozmýšľať, fotiť, hodnotiť, vyraďovať. Prefocovať, znovu rozmýšľať. Hľadať, akceptovať aj fotky, ktoré zapadajú do konceptu a pritom som s nimi na začiatku vôbec nerátal.
