17. novembra 1989 sa definitívne skončil autoritársky režim, ktorý občania mali už plné zuby. Bolo to vidno nielen na námestiach, ale aj na pracoviskách a úradoch. Ten okamih nebol len symbolickým zlomom – znamenal otvorenie dverí k slobode, k možnosti rozhodovať o vlastnom živote a spoločnosti.
Áno tento zlom bol potrebný a vlastne nezastaviteľný. Spoločnosť bola unavená stagnáciou a nezmyselnými obmedzeniami a preto došlo k zmene. Túto kapitolu sme už dávno mali uzavrieť. No, neuzavreli sme ju a dodnes sa v tejto debate utápame, nie pre problémy s našou minulosťou, ale preto, že sa nedokážeme celkom vyrovnať s tým, ako sme naložili so slobodou, možnosťou rozhodovať o vlastnom živote a spoločnosti.
Minulosť patrí pamäti
Máme ju pripomínať – uctievať, kritizovať, rozporovať, analyzovať a učiť sa z nej. Ale topiť sa v nej nemá zmysel. Nostalgia za časmi, ktoré sme prežili, je prirodzená. Často si viac pamätáme lepšie momenty našich životov (boli sme o 36 rokov mladší) a menej tie ťažké bremená, ktoré vtedajšia doba prinášala. Vtedajšia spoločnosť sa naučila žiť vo svojich bublinách a snažila sa neslobodu vytesniť, ale aj tak to nakoniec skončilo zmenou režimu.
Prečítajte si aj:
Medzi výplatou a účtami: Ako sa žije v krajine nízkych miezd? Správa o chudobe na Slovensku 2025
Bohužiaľ stále sa nám vo verejnej debate objavujú rôzne tvrdenia, ktoré svoje závery stavajú na rôznych prieskumoch verejnej mienky, avšak mnohokrát úplne pomýleným spôsobom. V posledných týždňoch sa akosi pričasto opakovali zistenia výskumníkov, že "Šiesti z desiatich Slovákov tvrdia, že sa mali lepšie v socializme." A aj reakcie niektorých politikov, ktorý to interpretovali nasledovne: "Vraj nebyť Novembra 1989, mali by sme sa dnes lepšie". Tieto postoje respondentov však treba chápať v kontexte, čiastočne, ako dôsledok osobnej nostalgie (boli sme mladší, zdravší), skresleného obrazu minulosti (viac si pamätáme to dobré) a súčasnej frustrácie nad tým, ako dnes nefungujeme.
Ako sa prejsť uličkou spomienok? Nostalgia ľuďom pomáha žiť lepší život, tvrdia vedci
Náš názor na minulosť je o súčasnosti
Preto treba byť opatrní pri interpretáciách toho, čo sa z takýchto prieskumov dozvedáme. Podľa najnovších sociologických výskumov, naša pamäť nie je len odkaz na minulosť, ale hlavne nástroj na posudzovanie prítomnosti. Ak ľudia hovoria o tom, „ako bolo kedysi“, viac-menej (skôr viac) hodnotia súčasný stav. Mali by sme si to pamätať, najmä pri skratkovitých zjednodušeniach typu: „ľuďom sa cnie za neslobodou“.
Aj sociológovia, ktorí realizovali aktuálny výskum v ktorom namerali, že 64,8 % ľudí je presvedčených, že za socializmu sa žilo lepšie než dnes, vo svojej správe jasne vysvetľujú, že interpretácia jedného čísla vôbec nie je tak čiernobielo jednoduchá. Rovnako vysvetľujú, že nimi nameraná nostalgia za socializmom a antisystémový postoj stojí na rôznych motívoch, od ekonomickej neistoty, sklamania, alebo identifikácie jednotlivcov ako príslušníkov spoločnosti.
Prečítajte si aj:
Slovenský sen o bohatstve: Viac dlhov než majetku?
Autori výskumu konkrétne uvádzajú, že: "Na Slovensku sú skutočne ľudia, ktorí sa majú ekonomicky horšie ako v minulosti, no mnohým viac prekáža strata spoločenskej prestíže (učitelia, robotníci, bezpečnostné zložky) než príjmová nerovnosť. Dôvody odmietania modernej spoločnosti tak možno rozdeliť na ekonomické, spoločenské a psychologické."
Pričom doplnili, že "Frustrácie zo stavu spoločnosti a vlastného života má mnoho individuálnych dôvodov" a preto vo svojom výskume rozdelili nostalgicky naladených respondentov do dvoch základných kategórii. Na skupiny, ktorých životná situácia sa v minulých dekádach naozaj zhoršila a na skupiny s individuálnymi dôvodmi frustrácie, ktoré sú však v spoločnosti masovo rozšírené (celospoločenský problém).
Na základe týchto dát by sme si mali robiť poriadok s aktuálnymi problémami a do našej budúcnosti, ako sa neustále nezmyselne vracať do budúcnosti. Mali by sme zabudnúť na prázdnu súťaž v tom, kto lepšie vysvetlí či „Za socializmu bolo lepšie/horšie“. Zamerajme sa radšej na to, či náš súčasný hospodársky a politický model dokáže zabezpečiť spravodlivý prístup k práci, bývaniu, zdravotnej starostlivosti, dôstojnému životu, atď.
Ak nebudeme viesť otvorenú a kritickú diskusii o limitoch a nedostatkoch súčasnej reality, riskujeme, že budeme debatovať len o tom, ako chýbal toaletný papier či pomaranče pred rokom 1989, namiesto toho, aby sme sa pýtali: „chýbajú dnes základné lieky?“, „máme zabezpečenú dostupnú zdravotnú starostlivosť?,“ „môže si dnes mladá rodina dovoliť hypotéku?“, „máme dostatok dostupného nájomného bývania“, "vieme zabezpečiť dôstojný život pracujúcim?“, „dokážeme pomôcť tým, čo sa prepadli do núdze?“, atď.
Kto nepozná minulosť, je odsúdený na jej opakovanie
Áno, pripomínajme si minulosť. No zároveň si musíme uvedomiť, že neustálym pripomínaním zlyhaní režimu spred roka 1989 sa nezbavíme našej zodpovednosti za súčasný stav. Najmä v kontexte toho, že dnes nám ani len náhodou nehrozí návrat k režimu spred roka 1989, ale naopak, ohrozuje nás nárast pravicového extrémizmu, rozvoj fašizmu a neofeudalizmu.
Prečítajte si aj:
Prestaňme už s tým (píše Ján Košč)
A nedôvera rastie aj preto, že o zlyhaniach a limitoch nášho súčasného ekonomického modelu – najmä jeho „karpatskej“ nízkonákladovej verzie – prakticky nevedieme poctivú verejnú debatu. Namiesto toho sa utešujeme tvrdením, že „mohlo byť aj horšie“, a donekonečna opakujeme nezmyselné varovania pred návratom socializmu spred roku 1989. Neustále pripomínanie, že dnes žijeme „v najlepšom z možných svetov“, a káranie verejnosti, že je hlúpa a nevďačná, nás však pred dôsledkami vlastných aktuálnych zlyhaní neochráni. Ak chceme viesť zodpovednú diskusiu, musíme prestať strašiť chimérami návratu autoritárskeho režimu a sústrediť sa na to, čo nefunguje dnes. Musíme sa sústrediť na aktuálne problémy, na ktorých riešenia sme tridsaťšesť rokov márne čakali...
