Podčiarknuté a podpísané, 17. novembra 2021

Ako vyzerá 17. november dnes, 32 rokov odo dňa, kedy začala padať totalita? Niečo sa pokazilo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Narodil som sa v roku 1988 a v čase demonštrácií pamätného 17. novembra som mal niečo vyše roka. Patrím teda ku generácií, ktorá detstvo a základy chápania života a sveta dostávala v časoch "zlatých" deväťdesiatych rokov, kedy už síce bola demokracia, ale inak ešte mnohé dýchalo starými časmi totality. Hoci sme boli deti, vnímali sme veľa. Pamätám si temnotu časov, keď si dospelí ustarostene rozprávali o Černákovi a jeho skupine vrahov, o Mečiarovi a Michalovi Kováčovi, o Lexovi, o mafii, o vražde Remiáša. Pamätám si, ako sme vnímali napätie a pulzovanie v spoločnosti, keď sa blížili voľby v roku 1998 a Mikuláš Dzurinda robil kampaň proti Mečiarovi. A eufóriu slušných ľudí, keď sa to podarilo. Zdá sa mi, že nejaká stopa toho obdobia čerstvej demokracie a jej bojov v nás zostala. A dnes, oveľa viac ako inokedy je nutné, aby sa práve v našej generácií prebrala a rezonovala naplno. Pretože tak trochu tušíme, z čoho sme sa ako spoločnosť museli v tých časoch vyhrabať a aké to bolo. Tušíme, koľko z toho zostalo v spoločnosti tlieť, koľko škody urobilo 40 rokov komunistického zločineckého režimu v našom národe a ako to teraz  znovu a znovu, za hecovania zlých ľudí, v spoločnosti vybuchuje.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

17. novembra 1989 stáli na námestiach mladí ľudia, ktorí riskovali veľa. Viac, ako si my v mojej generácií vieme vôbec predstaviť. A bojovali proti režimu, ktorý vraždil a väznil, ktorý vám vedel zničiť kariéru, neváhal vám zobrať slobodu a v mnohých prípadoch aj zdravie a život. Tá doba má stovky, tisícky obetí, neznámych vojakov, ktorích si táto spoločnosť neváži, pretože o nich vlastne už ani veľmi nevie. Dôkazom je dnešný deň, 17. november roku 2021. Na našich uliciach sa dnes vo veľkom nepochoduje v pokoji, s piesňou, s úctou a rešpektom k tomuto pamätnému dňu. Naše námestia dnes ovládli dve skupiny. Prvú vedie človek, ktorý bol komunistom a mentálnym komunistom zostal dodnes. Krajinu 12 rokov viedol tak, že si tu mafiáni, zlodeji a daňoví podvodníci robili, čo chceli. Keď mu dnes hrozí stíhanie, klamstvom a vyvolávaním nenávisti sa usiluje vyhnúť tomu, za čo ho po práve volajú na zodpovednosť. Po jeho boku stojí človek, ktorý otvorene propaguje krvavý zločinecký režim komunizmu. A desaťtisíce ľudí mu tlieskajú bez toho, aby si uvedomovali kontext, podstatu a priepasť, do ktorej našu krajinu vedú. A darí sa im to, pretože ľudia akoby zabudli na to, čo bolo pred pol rokom- nie pred 32 rokmi, 17. novembra 1989, keď sa naša krajina striasla takých, ako sú oni.

Skryť Vypnúť reklamu

Druhá skupina sú tí, ktorí hrajú na tú istú strunu kolektívneho zabudnutia. Tí, ktorí apelujú na hrubú nenávisť. Tí, čo takisto koketovali so sympatiami ku krvavému totalitnému režimu a k chybám v našich dejinách- k fašizmu. Takí, čo hrubo, cynicky berú do úst kresťanstvo, akoby sa kresťanstvo dalo zmutovať s hákovým krížom. Nedá sa a nikdy sa nedalo. Je mi smutno, keď vidím aj časť pomýleného duchovenstva vystupovať na ich zhromaždeniach. Pretože to sú ľudia, ktorí by tých kňazov neváhali surovo zmlátiť, alebo aj niečo horšie v momente, keď by im prestali vyhovovať. Dnes prebieha pokus o únos 17. novembra a celej krajiny tým najhorším, čo sa v našom národe usadilo a premlelo s dedičstvom komunizmu a popôrodnej demokracie.

Skryť Vypnúť reklamu

A preto vnímam silnú potrebu, výzvu práve pre našu generáciu. Musíme si spomenúť. Zabojovať. Znovu sa vrátiť k tomu, čo vtedy hnalo našich rodičov a starých rodičov na námestia, do kostolov, na politické mítingy. A treba si pamätať aj na tých, ktorí sú pre nás svetlom z tej tmy minulosti. Myslím dnes obzvlášť na básnika, spisovateľa Rudolfa Dobiáša. V päťdesiatich rokoch ho komunisti zavreli do Jáchymovských uránových baní, odsúdený bol na 18 rokov. Za nič. Keď sa po siedmich rokoch dostal na slobodu, prebíjal sa životom a písal mimoriadne pekné a hlboké veci. O tom komunizme, ktorý nám tu mentálne vracajú jeho industrializovaní pohrobkovia, povedal toto: "Nech to ľudia konečne pochopia, že to boli okovy nielen na rukách a nohách mnohých mužov a žien, ale že to boli aj okovy, ktorými bol zviazaný národ, jeho osud, jeho príbeh v histórii.“

Skryť Vypnúť reklamu

Tak nejako tuším, že tadiaľto vedie cesta k prinavráteniu 17. novembra a jeho hodnôt. Či sa to podarí, je už naozaj len na nás. Nezabudnime na ten pravý 17. november. Závisí na tom osud a budúcnosť celej našej krajiny a celej našej kultúry. Nesmú nám ho ukradnúť.


Bol taký oheň, čo už nehorí,

a predsa dosiaľ moju dušu páli.

Bola aj báseň, sestra pokory,

a pieseň, ktorú nikdy nespievali.

Bola aj bolesť, núdze rozličné,

žobráci, ktorí boháčmi sa stali,

keď detskej viery zrnko horčičné

lámalo s nimi uránové skaly.

Z trinástich komnát kto dnes otvorí

tú, ktorej sa aj najsmelší z nás báli?

V nej umierali zrána za zory

tí, čo svoj život živým darovali.

Boli sme ľaliami poľnými,

chvíľku sme kvitli, dlho uvädali.

Dievčatá vystrojili hostiny,

plný stôl dobrôt – my sme hrýzli skaly...

(Rudolf Dobiáš, Podčiarknuté a podpísané)

Obrázok blogu
(zdroj: TASR)

Ján Magušin

Ján Magušin

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  304x

Právnik, so záujmom o spoločenské aj politické dianie na Slovensku. Odborne sa dlhodobo venujem témam boja proti korupcii, obnove a fungovaniu právneho štátu a efektívneho stíhania organizovaného zločinu. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Skryť Zatvoriť reklamu