V súvislosti s diskusiami o tom, či AI má vedomie alebo niekedy v budúcnosti nadobudne vedomie, mi napadol výrok G.K.Chestertona: Ak odstránime nadprirodzené, nezostane nám prirodzené, iba neprirodzené. Vedomie = duša človeka je to, keď rozjíma, sníva, spomína, prežíva minulé udalosti, smúti, hneď na to sa raduje, premýšľa o živote a smrti, filozofuje.
Ja naozaj len tak sedím na pohovke, viem, že mám robotu, ale to je mi prednejšie — to spomínanie, uvažovanie akoby nad všetkým naraz. Vždy je tam nejaká ústredná myšlienka, ale spojená s pocitom. Toho nebude schopný „stroj“, uväznený v dátovom centre, alebo aj ten, čo by unikol do serverov na internete. Veď čo by nám tá AI chcela povedať o večnosti, čo už nevieme? A ako by sme jej aj mohli veriť, čo nám povie? Pre AI nie je problém pracovať „chladne“ s matematikou, a trebárs s jedenástimi dimenziami teórie strún. Ale uverili by sme jej záverom? Lebo to by bola viera, nie presvedčenie na základe dôkazov. Kľudne by nám mohla poskytnúť dôkaz na tisíckach strán, ale ktorý človek by to dokázal pochopiť?
Keby si vedela, že to tak budem prežívať, tak by si neumrela. Alebo sa už nič nedalo spraviť, tvoj čas prišiel, sviečka dohorela. Mala si „obavovú“ povahu. Zvykol som ti vravieť, načo sa dopredu strachovať a trápiť, čo má prísť, tak príde, a keď to príde, tak vtedy máš nárok na obavy. Ako keď sa chystáš ísť k zubárovi a dopredu sa strachuješ. Alebo máš urobiť niečo, z čoho máš strach. Celé dni sa dopredu strachuješ a obávaš, čo bude, v hlave si premietaš rôzne „obavové“ scenáre. Neboj sa, povedal som ti.
Vytrhol som si tú myšlienku ako mäso od kostí, ako dušu od tela, a dal som ti ju, aby si mala aspoň niečo. Aspoň niečo, čoho by si sa mohla zachytiť pri padaní do prázdnoty. Nič iné som ti nevedel dať, bol som totiž paralyzovaný strachom, nevedel som, čo mám povedať, čo si mám myslieť. Tá rada ti pomohla, lebo si povedala: ale dnes je to ešte dobré, zajtra pôjdem. A potom si, chuderka moja, išla. Práve v tých situáciách, keď chýbajú slová, si spomeniem na Ježišove slová adresované Petrovi: „Veru, veru, hovorím ti: Kým si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kam si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“
Šťastní ľudia, ktorí chápu život ako dar, ako sa vraví: Pánboh dal, Pánboh vzal. A potom sú tu tí druhí, ktorí nechápavo krútia hlavou a vravia: kto nám dal ten dar života a prečo? S tým treba žiť — absurdita života. Ako vravel Camus. Ale že by sme mali jasať nad zlým osudom? To je už príliš. V skutočnosti, keď nad tým človek tak uvažuje vedecky, je to ohromne fascinujúce. Víťazná spermia, ktorá si — tak ako každá — nesie v hlavičke polovicu kódu života v podobe 23 chromozómov DNA otca, konečne dorazí k čakajúcemu vajíčku, v ktorom je druhá polovica života, teda 23 chromozómov DNA matky. Tá mu otvorí, on vojde a začína zázrak života. Ako vravia teológovia — vznikla duša.
Neviem, či som ťa urobil šťastnou. Ten strieborný štvorlístok som ti dal z lásky, nevedel som, čo sa z toho vykľuje. Spomínam si na ten čas, keď život horel v nás — prišli búrlivé výšiny a hlboké pády, tie moje. Nebol som vychovaný. Potom sa to stalo a rieka života tiekla pokojným prúdom.
Na čo bola tvoja smrť dobrá? Aké je z toho ponaučenie? Už viem, že sa nemám pýtať ľudí, ktorí stratili svojich milovaných, otázku: ako sa máš. Viem sa vžiť do ich kože. Bola si nádherná duša a chýbaš mi — „You are so beautiful“, hrá mi v hlave. Prečo si ma k sebe tak pripútala? Spomínam na teba, moja milovaná, uvažujem o Bohu, o rodine, o večnosti, o nebi, o živote ako daru, o ľuďoch, o politike — menej o tom „ako“ a viac o tom „prečo“.
Kým toto píšem, vychladla mi káva a idem do kostola, lebo je nedeľa.
