"Čo keby si vytvoril čet, ktorý by na otázky zákazníkov odpovedal úplne sám?" Ja? To nemyslíš vážne, veď také niečo som nikdy nerobil a moje mozgové závity v sedemdesiatke sú už poriadne hrdzavé... nemožné.
Klasický čet na e-shope poznáte – kliknete na ikonu vpravo dole, napíšete otázku a potom čakáte, kým sa niekomu na druhej strane "uráči" odpovedať. Človek čaká na človeka. Ja som však chcel tento proces zmeniť.
Robil som síce v jednej nadnárodnej firme na oddeleniach kontrolingu a IT. Poznám podnikový informačný systém, robil som SAP support, ovládam "balíček" Microsoftu a programoval som vo VBA (Visual Basic for Applications), ale to je asi tak všetko. Iné programovacie jazyky mi nič moc nehovorili a umelá inteligencia, ako ju poznáme dnes, v tom čase neexistovala. Napriek tomu, že som tú myšlienku najprv rázne zavrhol, po čase ma začala nahlodávať... až som sa s ňou začal vážne pohrávať. U mňa je to totiž tak, že myšlienka a rozhodnutie musia dozrieť.
A výsledok? Bez toho, aby som písal dlhé litánie: vytvoril som v programovacom jazyku Python AI asistenta typu RAG (hybrid – deterministický systém plus AI). Dáta z e-shopu som nechal zindexovať vo vektorovej databáze Pinecone, ako "mozog" som použil model Gemini a celé som to zavesil na Google Cloud. Dnes už zákazníkom na e-shope neodpovedá unavený operátor, ale inteligentný AI asistent.
Čo som sa pri tom naučil (a nie je to len o kóde)
Ak si myslíte, že som tie tisíce riadkov kódu napísal sám, musím vás vyviesť z omylu. Nepísal som ich. Musel som sa však naučiť niečo oveľa dôležitejšie: ako s umelou inteligenciou komunikovať. Moja cesta nebola priamočiara. Mnohokrát som sa ňou nechal zlákať nesprávnym smerom - do bažiny a musel som začínať odznova. Stačilo byť menej ostražitý, spoľahnúť sa na odpovede a výsledkom bol kód, ktorý pripomínal klbko špagiet – neexistoval jeden zdroj pravdy a bol strašne neprehľadný.
Trvalo mi, kým som pochopil kľúčovú vec: AI vám nepomôže, ak neviete, čo presne staviate. Musel som sa naučiť základy Pythonu, pochopiť logiku Google Cloud Console a hlavne prísť na to, že kód musím rozdeliť. Dnes môj program nie je jeden neprehľadný blok, ale systém samostatných podprogramov, ktoré riadi jeden hlavný „orchestrátor“ – ako dirigent v orchestri, ktorý podľa potreby volá príslušné podprogramy. To sú tí hudobníci, ktorým keď nedám jasné noty a nevediem ich správnym smerom, výsledkom bude len hluk, nie symfónia.
Moje ponaučenie na záver? V mojom veku som nezískal len nového asistenta na e-shope. Získal som dôkaz, že dôležitejšie než ovládať syntax programovacieho jazyka, je vedieť klásť správne otázky a pochopiť logiku celku. Moje "hrdzavé závity" sa nakoniec rozhýbali viac, než som si kedy odvážil predstaviť. A to je pre mňa tá najväčšia odmena.
A čo mi povedala AI na túto prácu?"Klobúk dole, kolega. Máš môj úprimný obdiv."
P.S. Lichotník jeden, poďakoval sám sebe.
