Už dlhšie mi v mysli rezonuje úvaha G. K. Chestertona, ktorú napísal pred viac ako sto rokmi, no jej presah do dnešných dní je mrazivo presný:
„Dnešná filozofia sa uzavrela za okrasné vonkajšie hradby emancipácie, ale vo vnútri sa skrýva zúfalstvo. Nemôže uveriť, že svet má hlbší zmysel.“
Čo sa tým snažil povedať? Skúsme si to rozobrať cez optiku cesty, ktorou sme ako civilizácia prešli od veľkých ambícií až po súčasnú apatiu.
Architektúra pýchy: Moderna
Moderna bola obdobím veľkých ambícií. Verila, že rozumom (racionalizmom) a vedou ovládne svet. Jej cieľom bolo nahradiť Boha človekom a náboženský mýtus vedeckým dôkazom. Vzťah k pravde bol jasný: existuje jedna, objektívna Pravda, ktorú môžeme dosiahnuť meraním a logikou.
V tomto svete zázrak neexistoval; bol to len jav, ktorý sme ešte nestihli vedecky vysvetliť. Moderna dala človeku pocit, že je pánom vesmíru, pretože ho dokázal rozobrať na súčiastky.
Hradby emancipácie: Postmoderna
Postmoderna prišla s dôležitým vytriezvením: tie „objektívne pravdy“ moderny boli často len rafinované nástroje moci. Odhalila, že pod rúškom neutrality sa neraz skrývala túžba ovládať. Tak sa začal proces, ktorý Chesterton nazval „hradby emancipácie“.
Prišlo „rozbitie celku“. Už neexistuje jedna Pravda, existuje len „môj pohľad“ a „tvoj pohľad“. Všetko sa stalo relatívnym. Emancipovali sme sa od dogiem, cirkví a tradícií, dokonca aj od predstavy, že svet má nejaký vopred daný cieľ. Výsledok? Sme síce „slobodní“, ale táto sloboda je prázdna. Stojíme na troskách starých istôt a bojíme sa postaviť nové, aby nás znova „nezotročili“.
Zúfalstvo v klietke rozumu
Naša súčasná situácia sa dá charakterizovať ako zúfalstvo v klietke rozumu. Dostali sme sa do bodu, kedy sme tak hlboko vnútri hradieb racionality a relativizmu, že sme sa stali intelektuálne slepými voči čomukoľvek, čo nás presahuje.
Tu prichádza kľúčový bod: Veda nás za posledné storočie predbehla spôsobom, ktorý málokto domyslel do dôsledkov. Fyzici dnes vážne hovoria o časticiach, ktoré sú na dvoch miestach naraz, o okamžitom prepojení na diaľku či o realite, ktorá sa správa inak, keď ju nikto nepozoruje. Ak by vám to povedal kňaz, zasmiali by ste sa. Keď to povie fyzik, hovoríme tomu „kvantová mechanika“.
Otázka teda znie: Čo vlastne znamená slovo zázrak? A kto má dnes patent na to, čo je „príliš bizarné“ na to, aby to bola pravda?
Naša kognitívna pýcha nás však drží v pasci. Hoci nám veda otvorila dvere do sveta, ktorý je podivuhodnejší, než sme čakali, naša každodenná filozofia – tá, ktorou sa riadime v kaviarni aj na sociálnych sieťach – sa stále kŕčovito drží istôt z učebníc 19. storočia. Akoby sme si vedu požičali len na to, aby sme ňou porazili náboženstvo, a potom sme ju odložili, aby nás nevyrušovala pri našom nihilizme.
Strach zo zmyslu
Toto nie je otázka fyziky, ale odvahy. Postmoderný intelektuál sa nebojí zázraku preto, že by ho veda vyvracala. Bojí sa ho preto, čo by zázrak znamenal. Lebo ak existuje niečo, čo presahuje bežný poriadok vecí, vynára sa nepríjemná otázka: „A čo sa teda odo mňa žiada?“ Nihilizmus je pohodlnejší. Nič od nás nechce.
Nachádzame sa v stave „racionálneho nihilizmu“:
Dohodli sme sa, že o hlbšom zmysle nebudeme hovoriť, aby sme nepôsobili naivne. Cenou je strata úžasu. Žijeme v dokonale osvetlenej betónovej miestnosti. Nie je tam žiadne strašidlo (dogma), ale nie je tam ani obloha. Náš „savanový mozog“ stále túži po vertikále, po spojení s niečím vyšším, ale naša kultúra mu to zakazuje ako „iracionálny prežitok“. Sme v situácii, kedy vieme, že stena tej miestnosti je len ilúzia, ale bojíme sa cez ňu prejsť, lebo tam vonku by sme už neboli „pánmi situácie“.
Mechanizmus kontroly: Od polície k autocenzúre
Komunizmus bol vrcholným a najagresívnejším prejavom moderny. Heslo „poručíme větru, dešti“ nebolo len budovateľským sloganom, ale metafyzickým vyhlásením vojny realite. Keď systém nastavil pravidlá, stala sa zvláštna vec – autocenzúra. Človek už nepotreboval policajta na rohu, aby vedel, čo si nesmie myslieť. Policajt sa usídlil v jeho vlastnom nevedomí. Myšlienka, ktorá „rezonovala v systéme“, bola vnímaná ako nebezpečenstvo, a tak ju človek uškrtil ešte v zárodku.
V dnešnej postmoderne funguje autocenzúra rafinovanejšie – cez strach z vylúčenia. Bojíme sa uvažovať o „zmysle zhora“ alebo o „kozmickej zodpovednosti“, pretože by sme v očiach našej „racionálnej“ komunity vyzerali ako blázni. Necenzurujeme sa preto, že by nás niekto zatvoril, ale preto, že chceme patriť k „osvieteným“, ktorí neveria na rozprávky. Je to zlatá klietka, v ktorej sa dobrovoľne zmenšujeme.
Kozmická zodpovednosť
Ak by sme však pripustili, že zmysel existuje objektívne (ako určitá „gravitácia lásky“), situácia sa dramaticky mení:
1. Koniec absolútnej svojvôle: Už nie som stvoriteľom reality, ale jej účastníkom. Otázka „Čo ja chcem?“ ustupuje otázke „Čo sa odo mňa žiada?“.
2. Záväznosť konania: Ak je svet len náhodný zhluk atómov, moje klamstvo je len nepodstatný biologický signál. Ale ak má svet zmysel, potom každý môj čin – a dokonca aj myšlienka – rezonuje v celom systéme. Moja zodpovednosť sa stáva kozmickou.
3. Strata kontroly: Zodpovednosť voči zmyslu nás núti niečo rešpektovať. A to je pre postmoderné ego, ktoré chce byť absolútne slobodné, neprijateľné.
Hovoriť o tom, že Ježiš kráčal po vode, nie je nebezpečné kvôli fyzike, ale kvôli dôsledkom. Ak je to pravda, hmota nie je všetko. Ak hmota nie je všetko, môj život má cieľ a váhu. A ak má váhu, som zaň zodpovedný niečomu, čo ma presahuje.
Domov Posledného človeka
Kde sa teda nachádzame? Oscilujeme medzi postmoderným cynizmom a metamodernou túžbou po zmysle. Nietzsche nás varoval pred Posledným človekom – bytosťou, ktorá už nemá hviezdy, ku ktorým by vzhliadala, chce len pohodlie a bezpečie.
„Okrasné hradby emancipácie“ sú v podstate domovom Posledného človeka. Je to človek, ktorý je formálne slobodný, ale túto slobodu využíva len na to, aby si kúpil nový iPhone a nekonečne riešil svoju identitu, zatiaľ čo vesmír nad ním mlčí.
A predsa sa niečo mení. Čoraz viac ľudí – nie naivných, ale unavených z prázdnoty – začína potichu klásť tie zakázané otázky. Nie preto, že by hneď našli odpovede, ale preto, že bez týchto otázok sa v betónovej miestnosti už nedá dýchať.
Zodpovednosť voči zmyslu je jediná cesta von. Vyžaduje odvahu povedať: „Iste, viem, že pravda sa dá zneužiť, ale napriek tomu verím, že existuje niečo skutočné, čo ma presahuje.“ To je moment, kedy človek prestáva byť Posledným človekom a začína znova kráčať – možno nie hneď po vode, ale aspoň smerom k horizontu, ktorý už nie je len namaľovanou kulisou.
