Má v sebe niečo hlboko "ľudské" práve preto, že obsahuje tie surové, nevyleštené a často až nelogické momenty. Jeho sila netkvie v literárnej dokonalosti, ale v tom, ako presne triafa do čierneho v otázkach viny, odpustenia a paradoxov života. Keby si niekto chcel vymyslieť dokonalé náboženstvo na ovládanie más, pravdepodobne by si nevybral za hrdinu niekoho, kto skončí potupnou smrťou na kríži. Ten "škandál" a "nezmyselnosť" sú práve tými prvkami, ktoré nútia človeka zastať a premýšľať.
To je presne to, čo fascinovalo aj G.K.Chestertona, pri jeho úvahe: "Keď Kristus v onom symbolickom okamihu založil svoju veľkú spoločnosť, nerozhodol sa ani pre brilantného Pavla, ani pre mystika Jána, ale zvolil si vykrúcača a zbabelca."
V kresťanskom príbehu je "prekvapením" to, že hoci sme nedokonalí, niekto nás považuje za hodných obety. Najviac fascinujúce a "nevymysliteľné" je to, ako ten príbeh obracia naruby ľudskú logiku moci.
Väčšina príbehov, ktoré si ľudia prirodzene vytvárajú, oslavuje silu, víťazstvo a spravodlivú odplatu. Ale v tomto príbehu je to presne naopak: Boh, ktorý by mal byť podľa všetkých definícií nedotknuteľný, sa stáva zraniteľným dieťaťom v jasliach a neskôr niekým, kto si nechá napľuť do tváre. Najväčší triumf sa neodohráva na bojisku s mečom v ruke, ale na popravisku. To je z hľadiska marketingu alebo "logiky úspechu“ úplný nezmysel.
Nezaslúžená milosť je asi ten najväčší "háčik". Naša myseľ totiž funguje na princípe akcie a reakcie; niečo urobíš – dostaneš odmenu alebo trest. Ale tento príbeh hovorí o odpustení, ktoré si človek nemôže kúpiť ani zaslúžiť.
Tento prvok absurdnej lásky je to, čo podľa mňa ľudský mozog len tak "nevyprodukuje". Máme v sebe zakódovaný skôr zákon "oko za oko", ale prísť s konceptom "milujte svojich nepriateľov" v čase, keď bola brutalita bežným štandardom, je buď čisté šialenstvo, alebo niečo, čo skutočne presahuje naše chápanie. Kresťanský príbeh robí niečo ešte bizarnejšie: vkladá nekonečno do konečného človeka.
Najväčším "zázrakom“ v dnešnom pretechnizovanom a logikou poháňanom svete je schopnosť človeka konať proti vlastnému sebazáchovnému pudu v mene niečoho nehmotného. V dobe, keď máme na všetko dáta, algoritmy a tabuľky, je najväčším prekvapením moment, keď sa niekto zachová "neracionálne" ľudsky.
V čase, keď nás digitálny svet neustále bombarduje podnetmi a núti nás k okamžitým reakciám, je zázrakom, ak niekto dokáže stíšiť svoje ego. To, že človek dokáže v návale hnevu nepovedať to ostré slovo, ktoré má na jazyku, je pre mňa fascinujúcejší proces než fúzia jadier v slnku. Je to moment, kde víťazí duch nad chémiou mozgu.
Žijeme v systéme "niečo za niečo". Aj sociálne siete sú postavené na výmene (dám ti lajk, čakám pozornosť). Zázrakom je preto každý čin, z ktorého aktér nemá absolútne žiadny profit – ani finančný, ani spoločenský, dokonca ani pocit morálnej nadradenosti. Je to tá tichá pomoc niekomu, kto ti to nikdy nebude môcť vrátiť. To je ten "kresťanský element", ktorý prežíva aj v sekulárnom svete.
