V predošlom blogu som sa snažil ukázať vzťah medzi kritickým myslením a hermeneutikou. Poďme ale preč od teórie a ukážme si to na príklade, ktorý my „skôr narodení“ máme stále v živej pamäti.
Bol 17. november 1989 dobrý, alebo zlý?
Práve tu sa ukazuje podstata hermeneutiky – teda nášho vlastného pohľadu a interpretácie, ktorú do udalostí vnášame. Dvaja ľudia môžu hľadieť na tú istú udalosť, poznať rovnaké fakty, a predsa vidieť niečo úplne iné. Skúsme sa na tieto dva svety pozrieť bez emócií a hnevu – pochopiť motiváciu, psychológiu a životnú realitu ľudí na oboch stranách barikády.
Optika človeka, ktorému systém vyhovoval
Tento pohľad netreba vnímať čiernobielo ako pohľad „zlých ľudí“. Ich argumentácia stojí na pilieroch, ktoré mali obrovskú existenčnú hodnotu: istota, predvídateľnosť a sociálny zmier.
Mlieko stálo dve koruny a neexistoval pojem „nezamestnaný“. Práca nebola len garantovaná, ale priamo ústavne povinná – kto nepracoval, bol podľa zákona príživník a hrozilo mu väzenie. Pre väčšinu ľudí to však znamenalo obrovskú psychologickú istotu, že o prácu nemôžu zo dňa na deň prísť, čo ich zbavovalo úzkosti z budúcnosti. Mladé rodiny dostávali podnikové, družstevné či štátne byty, štát reguloval ceny potravín, energií aj dopravy. Jasle, škôlky, zdravotníctvo, školy – všetko zadarmo a dostupné priamo v mieste bydliska. Cez podnikovú rekreáciu ROH sa dalo po schválení žiadosti dostať na lacnú rodinnú dovolenku a na uliciach bolo bezpečne.
Vyhovoval im svet, kde pravidlá hry boli jednoduché a vopred nalinkované. Človek presne vedel, čo bude o päť či desať rokov. Neexistoval tu dnešný neúprosný tlak na výkon, neustála rekvalifikácia, dravá konkurencia ani stres z toho, že neudržíte krok s dobou. Život mal svoje stabilné, hoci šedivé tempo. Systém navyše udržiaval ilúziu rovnosti – neexistovali priepastné rozdiely, kde jeden vlastní jachtu a druhý nemá na základné potreby. Všetci mali približne rovnako, čo eliminovalo sociálnu závisť a vytváralo pocit silnej susedskej a kolektívnej solidarity.
„Sloboda slova ma nenasýti. Načo mi je sloboda, že môžem cestovať do Paríža, keď na to nemám peniaze? Socializmus mi dával dôstojný život bez existenčného strachu a 17. november tento bezpečný svet rozbil v prospech špekulantov a zlodejov.“
Optika človeka mimo štruktúr (a aj moja)
Tento pohľad nepopiera, že mlieko stálo dve koruny. Hovorí však, že cena za tieto materiálne istoty bola morálny rozklad, strata slobody a udavačstvo. Zlatá klietka – nakŕmia ťa, ale dvere sú zamknuté.
Lacné mlieko naráža na realitu permanentného nedostatku – na banány, toaletný papier či dámske hygienické potreby sa stáli potupné rady. Auto? Roky čakania na poradovník, a kúpil si čo bolo, nie čo si chcel. Práčku či televízor? Potreboval si úplatok alebo správnu známosť. Cestovať na Západ bolo privilégium pre vyvolených – štát držal vlastných občanov ako rukojemníkov a na hraniciach v Devíne strieľali pohraničníci do vlastných ľudí.
Samotné voľby boli len výsmechom demokracii a absurdným divadlom. Neexistovala žiadna politická pluralita. Na výber bola jediná, vopred schválená kandidátka Národného frontu pod taktovkou KSČ. Celá táto fraška sa maskovala povinnou účasťou, kde ľudia zo strachu poslušne hádzali lístky do urien za paravánom, aby si nepokazili kádrový posudok. Výsledkom bola zakaždým obludná, sfalšovaná 99-percentná podpora režimu.
Z tej doby koloval vtip, ako na schôdzi vystúpi jeden občan: „Volám sa Kotas a mám dotaz – kedy odídu Rusi?“ Súdruhovia za stolom znervóznejú a odvetia, že teraz nevedia, ale odpovedia na ďalšej schôdzi. Na nasledujúcej schôdzi sa prihlási ďalší: „Volám sa Botas a mám dotaz – kde je súdruh Kotas a kedy odídu Rusi?“
Jeden zlý „dotaz“ mohol skončiť zápisom do kádrového posudku, ktorý ťa sprevádzal celý život. Režim si vynucoval poslušnosť rituálmi lojality – človek musel povinne tlieskať na schôdzach a chodiť na prvomájové sprievody, hoci si myslel svoje. Výsledkom bol schizofrenický dvojitý život: doma sa hovorila pravda, no na verejnosti sa nosila maska. A ak rodičia z tohto divadla predsa len vystúpili alebo dali deti pokrstiť, režim sa im pomstil na deťoch zákazom štúdia, zákazom budúcnosti.
„Život nie je len o plnom žalúdku. Človek potrebuje dýchať, tvoriť, cestovať a hovoriť pravdu bez strachu, že zajtra k nemu vtrhne ŠtB. 17. november nás vrátil do civilizovaného sveta.“
Kde sa stretáva hermeneutika, kritické myslenie a pravda
No dobre, poviete si: porovnali sme si argumenty, každý má svoju pravdu – a čo ďalej? Necháme odpoveď trčať vo vzduchu v duchu moderného alibizmu, že pravda je relatívna?
Nie. Práve tu musíme zapojiť oba nástroje: hermeneutiku aj kritické myslenie.
Hermeneutika nám odhaľuje, že títo dvaja ľudia sa vlastne nehádajú o základných faktoch. Obaja vedia, že mlieko bolo lacné, a obaja vedia, že na hraniciach bol ostnatý drôt. Kritické myslenie k tomu pridáva ďalšie surové dáta: tie komunistické „istoty“ boli v skutočnosti postavené na obrovskom ekonomickom dlhu. Byty a lacné mlieko nepadali z neba – boli vykúpené drastickým zanedbávaním infraštruktúry, technologickým zaostávaním a devastáciou životného prostredia. Tento systém nebol udržateľný a koncom 80. rokov ekonomicky aj morálne skrachoval.
To všetko sú tvrdé fakty. Ich konflikt je však hermeneutický – prebieha na úrovni toho, akú váhu a dôležitosť jednotlivým faktom pripisujú. Pre jedného je najvyššou hodnotou materiálna istota (preto interpretuje socializmus ako bezpečný domov), pre druhého ľudská dôstojnosť a sloboda (preto ten istý režim interpretuje ako väzenie).
Kritické myslenie nám zároveň ponúka jasné hodnotové kritérium: slobodný svet – hoci je drsný, chaotický a často nespravodlivý – v sebe dokáže uniesť obe interpretácie. V slobode môžete žiť ako dravý kapitalista, ale môžete si založiť aj komunitné družstvo a spomínať na staré časy. Sloboda unesie obe hermeneutiky. Totalita však uniesla len jednu. Tá druhá v nej končila v tme, s preškrtnutou budúcnosťou a s kádrovým posudkom v rukách.
Že to tí prví budú neustále spochybňovať? Budú. Ich osobná životná hermeneutika nepustí, pretože človek málokedy poprie vlastnú mladosť – málokedy povie, že čas, kedy bol mladý, zdravý a miloval, bol vlastne zlý. A to je ľudsky v poriadku.
Sloboda, ktorú sme v novembri '89 získali, im dáva plné právo s nami nesúhlasiť a nostalgicky spomínať. No uniesť ich nesúhlas neznamená stratiť vlastný kompas. Naša obhajoba Novembra nie je len jednou z mnohých alternatívnych právd v diskusii – je to vedomá voľba hodnôt. Voľba, ktorá pevne stojí na tom, že žiadne lacné mlieko nestojí za ohnutý chrbát, schizofrenický život v pretvárke a ostnatý drôt na hraniciach.
