Bolo to už dávno. Moja mamička, nech je jej zem ľahká, ku koncu svojho života trpela sklerózou – zábudlivosťou, ako sme tomu hovorili. Raz sa jej moja milovaná, tiež už zosnulá manželka pýtala, ukazujúc na portrét jej manžela (môjho otca), ktorý visel na stene nad gaučom: "Mama, a viete, kto je tento človek?"
Mama sa zahľadela na obraz a vraví: "Ja toho človeka odniekiaľ poznám."
"Áno? To je váš manžel."
A mama na to: "Áno!?"
Terka – tak sa volala moja drahá – pokračuje: "Áno, a mali ste s ním dve deti."
Mama s údivom v hlase vraví: "Áno!?"
"Áno, a jedno je tu," ukazujúc na mňa.
Mama sa obrátila, prekvapene sa na mňa zadívala a vraví: "Áno?!!!"
"Áno."
Táto historka je len akýsi predskokan k mozgovému tréningu zvedavosti, lebo ten nás podľa mňa sčasti ochraňuje pred temnotou zábudlivosti; na rozdiel od udalostí, na ktoré by sme najradšej zabudli. A tak z čírej zvedavosti a zo zvyku, ako som tak v mysli preludoval na mojej neurónovej sieti, mi napadla otázka: Koľko by tak vážil 80 kg chlap, keby sme v ňom odvážili iba hmotu jadier atómov?
Šialená otázka, veď ako by sme vedeli odvážiť samotnú hmotu jadra atómu?! Tak či onak, aj keby sme vedeli vážiť atómy, bude to o niečo menej ako 80 kg, ak odrátame "váhu" elektrónov. Bodka.
Ale nedalo mi to. A tak sa začal môj rozhovor s umelou inteligenciou – budem ju volať AI.
Ja: Skúsme špekulovať, čo je to vlastne hmota a koľko váži. Povedzme, že máme muža, ktorý váži 80 kg. Čo v ňom reálne „váži“, keď vieme, že atóm je z 99,99 % prázdny priestor a elektróny nevážia takmer nič? Koľko by vážila čistá hmota jadier?
AI: To je ten najväčší trik vesmíru. Ak by si dokázal odvážiť len samotnú „čistú“ hmotu častíc v jadrách (kvarkov) a pripočítal k nim elektróny, ten 80-kilový chlap by vážil necelé kilo. Možno len nejakých 800 gramov.
Ja: Áno?!! A dokážeme odvážiť samotnú „čistú“ hmotu častíc v jadrách (kvarkov)?
AI: Áno.
Ja: Áno?!!
AI: Áno, mám ti to vysvetliť?
Ja: Áno, ale jednoducho.
AI: Vedci to robia v obrovských urýchľovačoch častíc. Keď do seba čelne narazia dva protóny takmer rýchlosťou svetla, rozpadnú sa a na okamih nám odhalia svoje vnútro. Z toho, ako sa tieto úlomky (kvarky) v magnetickom poli zakrivujú, vieme presne vypočítať ich „vlastnú“ váhu. Je to ako keby si rozbil hodinky, aby si zistil, koľko vážia samotné ozubené kolieska bez tej energie, ktorá ich poháňa.
Ja: Tak to si robíš srandu. Chceš povedať, že v tom 80-kilovom chlapovi je len necelé kilo „hmoty“? A kde je zvyšných 79 kíl?
AI: Zvyšných 79,2 kg je v skutočnosti čistá energia.
Ja: Áno!?? Počkaj, ako môže energia „vážiť“? Energia je predsa pohyb, teplo, svetlo... to nie je niečo, čo položíš na váhu v kuchyni!
AI: Áno, znie to šialene, ale podľa Einsteina je hmotnosť len veľmi, veľmi koncentrovaná forma energie. Tie maličké kvarky v jadre kmitajú takmer rýchlosťou svetla a sú držané pokope obrovskou silou. A práve táto „energia uväznená v pohybe“ vytvára tých tvojich zvyšných 79 kíl.
Ja: Áno!?? Takže ak správne rozumiem, ten chlap má v sebe len necelé kilo skutočnej „látky“ a všetko ostatné je len tanec energie?
AI: Áno! Presne tak.
Tak to som sa "sekol". Nuž, dosť bolo tréningu, ale aj tak – nie je to zvláštne, že ten pevný svet okolo nás je len ilúzia vytvorená tancom energie v prázdnom priestore? Naše predstavy o svete a logika tu úplne zlyhávajú. Teda aspoň moja.
P. S. Apropo, opäť som u nás zaznamenal zemetrasenie. Boli to dva také sekundové "ťukesy" (osem kilometrov vzdušnou čiarou od Bratislavy). Prvý slabší a druhý silnejší; dokonca sa mi zatriaslo aj sklo na dvierkach od skrine. Možno je to len ďalšie pripomenutie toho, že ani tá zem pod našimi nohami nie je taká nehybná a pevná, ako si radi nahovárame. Všetko je to len energia v pohybe.
