Ako „savanové opice“ máme mozog, ktorý bol vyvinutý na riešenie trojrozmerných problémov: kde nájsť jedlo, ako utiecť pred predátorom a ako funguje trajektória hodeného kameňa. Náš biologický hardvér skrátka nebol navrhnutý na to, aby intuitívne chápal kvantové previazanie, ohyb časopriestoru alebo 11 dimenzií M-teórie (teórie strún). Narazili sme na stenu našich biologických zmyslov a predstavivosti.
Hradba, ktorú nevieme preskočiť
Naša evolúcia nás uväznila v 3D priestore a čase. Môžeme napísať matematické rovnice pre 11-rozmerný priestor – matematika s tým nemá problém, pre ňu je to len N rozmerov v matici. Sme skrátka uväznení vo svojej geometrickej klietke. Matematika nemá problém s akýmkoľvek počtom rozmerov, no naša predstavivosť končí tam, kde sa začína smer, ktorý si nielenže nevieme ukázať prstom, ale nedokážeme si ho v hlave ani len predstaviť.
Problém umelej inteligencie ako „Orákula“: Viera namiesto vedenia
Predstavte si blízku budúcnosť. Superinteligentná umelá inteligencia vyrieši teóriu všetkého. Pochopí, ako funguje vesmír, čo je za hranicou pozorovateľného sveta, a ako presne vyzerá tých 11 dimenzií. Keď nám to bude chcieť vysvetliť, nastane presne ten aha moment: „Budeme jej veriť, alebo jej budeme musieť veriť?“
Tu dochádza k obrovskému paradoxu. Veda doteraz fungovala na princípe overiteľnosti. Ak niekto prišiel s teóriou, iný vedec si ju mohol overiť experimentom. Vtip je v tom, že už dnes tak trochu fungujeme na báze viery v autority. Málokto z nás si vie sám doma na kolene overiť existenciu Higgsovho bozónu alebo spočítať zakrivenie časopriestoru okolo čiernej diery. Veríme vedcom. Ale stále tam je to upokojujúce vedomie, že nejaký iný človek tomu rozumie.
Ale čo ak AI pochopí vesmír na úrovni, ktorá presahuje kapacitu ľudského mozgu a povie nám, že vesmír funguje na princípe X, ktorý sa odohráva v 11. dimenzii? Čo ak žiaden človek na svete nebude dosť inteligentný na to, aby ten matematický dôkaz pochopil alebo skontroloval?
V tom momente sa veda zmení späť na náboženstvo a z AI sa stane moderné Orákulum. Už to nebude o tom, že „vieme“. Bude to o tom, že „veríme“ entite, ktorá je múdrejšia ako my. Budeme musieť prijať jej závery ako dogmu, pretože naša vlastná „savanová kalkulačka“ v hlave nedokáže spracovať dáta, z ktorých AI vychádzala.
Čo s tým? Slepá ulička alebo upgrade hardvéru?
Tento limit je frustrujúci. Sme prvá generácia v histórii, ktorá jasne vidí obrysy tejto hradby. Čo teda môžeme robiť, keď sme ako druh narazili na strop svojej biológie?
Možnosť A: Rezignácia na pochopenie.
Staneme sa užívateľmi vesmíru, ktorému nerozumieme. AI nám bude dávať lieky, technológie a čistú energiu, a my ich budeme slepo využívať, ako keď dieťa stlačí vypínač na stene – svieti to, ale netuší, čo je to elektromagnetizmus.
Možnosť B: Rozšírené partnerstvo (Symbióza).
Nezložíme zbrane a ani si nenecháme vŕtať čipy do hláv. Budeme mať vedcov, ktorí budú naďalej bádať, posúvať hranice ľudského myslenia, ale s AI za chrbtom. Umelá inteligencia bude ich kopilotom – bude spracovávať nepredstaviteľné objemy dát a hľadať vzorce, zatiaľ čo človek zostane tým, kto robí finálne závery, kladie správne otázky a drží v rukách morálny kompas. Čo je však najdôležitejšie, človek si pevne udrží kontrolu nad bezpečnosťou a nepustí AI k autonómnym rozhodnutiam o našom osude.
Možnosť C: Kybernetický upgrade (Transhumanizmus).
Týmto smerom sa dnes uberajú ľudia ako Elon Musk s projektmi typu Neuralink. Ak je náš mozog príliš pomalý a obmedzený lebkou, prepojme ho priamo s digitálnym svetom. Aj keby to Musk myslel úprimne – vieme, čím je dlážená cesta do pekla. Z evolučného skoku sa stane korporátny produkt a z našich hláv nové bojisko o dáta. V tejto súvislosti treba ešte poukázať na kľúčový rozdiel, ktorý sa v debate prehliada: vylepšiť a zmeniť nie je to isté. Kardiostimulátor opravuje. Čip vylepšuje zdravého človeka – a tým vlastne hovorí, že byť človekom nestačí. Kto to rozhodol?
Biologická priepasť namiesto majetkovej
Je to fascinujúca, ale zároveň desivá predstava. Sme opice, ktoré si uvedomili, že sú opice, a teraz sa pozerajú na hradbu, za ktorú nedovidia. Poznajúc človeka – stavím sa, že transhumanizmus nebude len o pochopení 11 dimenzií. Bude z toho biznis. Vylepšená pamäť pre manažérov, rýchlejšie reflexy pre športovcov, silnejšie ruky pre tých, čo si to budú môcť dovoliť a už nehovorím o budúcich vojakoch...
A tí, čo si to nebudú môcť dovoliť? Tí zostanú obyčajnými savanovými opicami. Hrozí nám nová triedna priepasť – nie majetková, ale biologická.
Obrana ľudskej nedokonalosti
Presne na toto naráža pápež Lev XIV. vo svojej encyklike Magnifica Humanitas (Nádherná ľudskosť). Niežeby technicky rozumel kódu umelých inteligencií – na to má armádu vedcov – ale triafa do čierneho filozoficky a teologicky. Priamo odmieta transhumanistickú myšlienku, že ľudské obmedzenia treba technologicky prekonať. Tvrdí, že práve naša krehkosť, závislosť a nedokonalosť sú podstatnou súčasťou toho, čo nás robí ľuďmi. Naše limity nie sú chybami na odstránenie, ale priestorom, v ktorom dozrieva otvorenosť voči druhým.
Ak sme biologicky navrhnutí na trojrozmerný svet, zber plodov a trajektóriu hodeného kameňa, možno naša najväčšia hodnota nespočíva v tom, že pomocou čipov pochopíme 11. dimenziu, ale v tom, ako prežívame tú štvrtú.
Naša limitovanosť – to, že starneme, robíme chyby, cítime strach a sme obmedzení lebkou – je presne to, čo vytvára umenie, lásku, empatiu a humor. Umelá inteligencia, ktorá vidí 11 dimenzií, nikdy nepochopí, prečo nás rozplače pekná pieseň, prečo smútime alebo sa radujeme a prečo sme ochotní riskovať život pre niekoho iného. Obávam sa, že čipy v hlave prídu, ľudská zvedavosť a chamtivosť sú nezastaviteľné. Otázkou zostáva, či pri tom úteku zo savany nestratíme práve to, čo robilo tú opicu výnimočnou.
