V čase písania tohto textu, už majú komáre raňajky za sebou. Moja chyba – otvoril som dvere aj okná dokorán a nalietali sem. Netopiere si očividne neurobili domácu úlohu a tie krvilačné potvory sa prišli naraňajkovať. Kde sa ale nabrali, keď neprší, to mi je záhadou. Toľko na úvod.
Stále uvažujem nad zlatým grálom evolucionistov a materialistov – nad evolúciou. Tým nespochybňujem klasickú Darwinovu teóriu o tom, prečo narástol pinke dlhý zobák, ale spochybňujem tú ideologickú nadstavbu, ktorú presadzujú starí, či takzvaní noví ateisti. Formulácia, že človek je len „biologický stroj", je u tvrdších materialistov bežná, no samotná metafora stroja tu nefunguje jednoznačne.
Tá myšlienka nie je nová. Descartes už v 17. storočí tvrdil, že zvieratá sú len bezduché stroje - no človeka z toho vyňal, kvôli duši. O vyše sto rokov neskôr prišiel francúzsky lekár La Mettrie a napísal knihu Človek stroj, kde túto výnimku jednoducho zrušil - podľa neho sme len zložitejšie hodiny, nič viac. Dnešní tvrdí materialisti idú ešte ďalej - hovoria, že aj duša, slobodná vôľa, dokonca aj to, čomu hovoríme "ja", sú len užitočné klamy, ktoré nám mozog servíruje.
Uvedomelí materialisti preto radšej používajú náhradné pojmy ako „komplexný biologický systém" alebo „fyzikálny systém s emergentnými vlastnosťami". Znie to síce vedeckejšie, ale podľa mňa je to len hra so slovíčkami a únik pred podstatou otázky. Ak je človek „len" hmota usporiadaná zložitým spôsobom, chýba vnútorný dôvod, prečo by mal mať osobitnú dôstojnosť oproti iným usporiadaniam hmoty (kameňu, počítaču či zvieraťu). Zmyslom tohto redukcionizmu je vlastne dehonestácia človeka. Nemyslim to v zlom, len mi to slovo pripadá najvýstižnejšie.
Materialisti na túto námietku samozrejme majú odpoveď - hodnota človeka vraj neutrpí tým, že spoznáme jeho zloženie, podobne ako dúha nestráca krásu, keď vieme, že ide o lom svetla vo vode. Ide o takzvaný „romantický materializmus", ktorý presadzovali ľudia ako Carl Sagan či Richard Dawkins.
Filozof Alex Rosenberg to priznáva otvorene - píše, že dôsledný materializmus človeku neponecháva ani zmysel, ani skutočné „ja". Toto priznanie „nepríjemnej pravdy" však obsahuje hlboký logický paradox. Ak je totiž človek výlučne produktom evolúcie, samotná pravda by preňho nemala mať žiadnu objektívnu hodnotu – evolúciu pravda nezaujíma, zaujíma ju len prežitie.
Skutočný spor sa však nevedie o faktoch (obe strany vedia, z čoho je človek zložený), ale o to, či toto poznanie uberá z ľudskej hodnoty. Myšlienka, že redukcia na hmotu človeka dehonestuje, je filozoficky legitímna a zdieľajú ju mnohí myslitelia.
Tento problém sa nazýva evolučný argument proti naturalizmu a formuloval ho filozof Alvin Plantinga. Ak evolúcia formovala náš mozog výlučne na prežitie a reprodukciu, nemáme žiadny dôvod veriť, že naše myšlienkové závery sú objektívne pravdivé. Máme len dôvod veriť, že sú užitočné pre prežitie. Ak by platil dôsledný materializmus, aj samotné presvedčenie „materializmus je pravdivý" je len produktom mozgu vyladeného na prežitie, nie na poznanie objektívnej reality. Materializmus si tým podrezáva vlastnú vetvu.
Tento logický paradox si prekvapivo uvedomoval už sám Charles Darwin. V liste Williamovi Grahamovi z roku 1881 napísal: „Vždy ma sprevádza vnútorná strašná pochybnosť, či presvedčenia ľudského mozgu, ktorý sa vyvinul z mozgu nižších živočíchov, majú akúkoľvek hodnotu alebo sú vôbec spoľahlivé. Veril by niekto presvedčeniam v mozgu opice, ak v takom mozgu vôbec nejaké presvedčenia sú?"
Materialisti na to síce odpovedajú, že schopnosť správne mapovať realitu dáva zvieratám evolučnú výhodu (ak si myslíte, že lev je neškodný, neprežijete), no toto vysvetlenie zďaleka nestačí. Filozofi ako Thomas Nagel (sám ateista) poukazujú na to, že zmyslové mapovanie okolia stačí na útek pred predátorom, ale nevysvetľuje náš presah k abstraktným, matematickým, morálnym či metafyzickým presvedčeniam. Prečo by mal mozog vyladený na prežitie v divočine chápať hodnotu čísla π alebo hľadať objektívnu spravodlivosť?
Niekto by mohol namietnuť, že aj toto filozofovanie je len vedľajší produkt mozgu vyladeného na iné účely - jazyk, plánovanie, sociálne vzťahy. Možno. No aj keby to tak bolo, ťažko sa mi verí, že práve v tejto chvíli, keď mi to už k ničomu prakticky neslúži, ma mozog len tak bezúčelne zamestnáva otázkami o spravodlivosti a zmysle.
Keď ja na sklonku života sedím na pohovke v obývačke a uvažujem o transcendencii, zmysle bytia a spravodlivosti – teda o veciach, ktoré absolútne presahujú zachovanie druhu – do určitej miery to popiera samotnú všemocnosť evolučnej teórie. V tejto chvíli už nemám komu odovzdávať gény a nemusím utekať pred levom. Keby bola myseľ len nástrojom na prežitie a reprodukciu, vo chvíli, keď sa tieto biologické úlohy naplnia, by mala mentálna aktivita pohasnúť. A predsa, sediac s týmito otázkami, moja myseľ nepohasína. Uvažujem v intenciách, ktoré biologický účel vôbec nevyžadoval. Ľudská myseľ zjavne prekračuje svoju čisto biologickú „prácu" a dotýka sa niečoho, čo hranice materiálneho stroja hlboko presahuje.
