Robil som si srandu, toto nie je ten otravný prípad. Apropo, keď sme pri tých otravných reklamách, určite ste si všimli, že sú stránky, ktoré keď otvoríte, tak sa vám mobil rozbliká ako svetielka na vianočnom stromčeku? Keď jednu zavriete, aby ste sa dostali k textu článku, sotva stihnete prečítať jednu vetu a bum, už sa vám rozbliká ďalšia reklama ponúkajúca veci, bez ktorých je nemysliteľné žiť. No a pri tretej vete to namosúrený (zaujímavé slovo, že?, len neviem, kto ho používa) zavriete, uvedomíte si, že ste znovu naleteli a nebude to posledný raz.
To len tak na úvod. Ako v rozprávke. Veď príbehy a úvahy sú tiež rozprávky, ktoré niekto rozpráva, nie? Jeden taký vám porozprávam aj ja.
Predstavte si, že sedíte na peróne, v rukách držíte knihu, predstavujete si dej a ste v ňom tak ponorený, že nevnímate svoje okolie. Keď sa konečne vyjaví, že vrahom bol záhradník (čo ste aj tušili), všimnete si, že je akosi ticho. Všetci už niekam odišli – jedni do cieľovej stanice úspech, jedni do stanice peniaze, iní zase za kultúrou a tak podobne. Stanica je tichá, stanica je pustá, telegrafné drôty do diaľky ubiehajú... a vy len pozeráte, kde tu preboha lístky predávajú.
Pokladňa už neexistuje, ani tá sympatická pokladníčka s trvalou (vy, čo neviete, čo je trvalá, si to nájdite na AI) a môžete sa sťažovať na lampárni (aj to si nájdite na AI). A tak vám nezostáva nič iné, len sa bez lístka postaviť na nástupište a dúfať v zázrak. A čuduj sa svete, zázrak sa dostaví, respektíve nehľučne pristaví a z reproduktorov nad vašou hlavou sa namiesto zachrípnutého staničného rozhlasu ozve dokonale lahodný, syntetický hlas:
„Ukončite výstup a nástup, dvere sa zatvárajú...“
Rýchlo vyštartujete s knihou v ruke k najbližším dverám ako ten slimák z reklamy na čerpacie stanice ÖMV a umelá inteligencia už trochu nervóznym hlasom oznamuje: „Jano, švihni si, nebudeme tu čakať do rána!“ Zatiaľ čo uvažujete, dopekla, odkiaľ ma pozná, ozve sa cvak! Ruka s knihou zostala vo dverách – ruku sa vám síce podarilo zachrániť, ale knihu dvere zožrali. Ešteže som ju dočítal, prebehne vám mysľou a už sa k vám hrnie robot, ktorý sa nápadne podobá na Claudia Schiffer a lahodným hlasom oznamuje: „Kontrola cestovných lístkov!“
Spotený sa zobudíte. Uf, ďalšia nočná mora. Ja blbec, prečo som si myslel, že mi stačí zastrúhaná ceruzka...
