Keď si otvoríte správy, udrú vám do očí titulky o tom, ako jeden technologický gigant kúpil firmu za 60 miliárd dolárov, ďalší uplatnil opciu na startup za 100 miliárd, alebo ako iná korporácia plánuje v najbližších piatich rokoch preinvestovať neskutočných 500 miliárd do umelej inteligencie. Tie firmy sa v podstate utrhli z reťaze - operujú so sumami, ktoré prevyšujú rozpočty celých štátov.
Odkiaľ sa berú tie peniaze? Ak by vám napadlo, že sú to úspory bežných ľudí, ste na omyle. Iste, firmy vydávajú dlhopisy, ktoré si teoreticky môže kúpiť každý, ale nenechajme sa opiť rožkom - tento investičný oceán tvoria predovšetkým peniaze tých horných 5 %. Je to financializácia ekonomiky - fenomén posledných 40 rokov, kde peniaze tých najbohatších plodia ďalšie peniaze oveľa rýchlejšie, než dokáže vytvoriť hodnotu akákoľvek reálna práca ohraničená počtom odpracovaných hodín v mesiaci.
Podsúva sa nám myšlienka, že v tých miliardách sú aj naše peniaze, aby sme mali pocit, že sme na jednej lodi. Ale nie sme. Sú to najmä banky a fondy tých z horných poschodí, ktorí hrajú túto hru. My sme na tej lodi len ako pasažieri v podpalubí, ktorí si pri každom nákupe priplácajú na luxusnú kajutu pre vyvolených.
A tu prichádza tá facka reality, keď čítame správy, že ľudia si požičiavajú na potraviny. Čo sa to deje? Niečo tu nehrá. Obrovská, ale ozaj obrovská priepasť medzi bohatými a chudobnými. Všímam si, že tie nožnice v príjmoch sa roztvárajú čoraz viac a rýchlejšie. Na jednej strane tu máme svet korporácií, kde sa veselo investuje (AI, infraštruktúra) s výhľadom rokov, a na druhej strane tu máme bežného človeka, ktorý rieši prežitie do konca mesiaca. Žijeme v dobe dvoch paralelných realít. Jedna je poháňaná algoritmami, investičným kapitálom a víziou budúcnosti, a tá druhá je tvrdá každodenná realita ľudí, ktorých dnes viac než vízie o Marse zaujíma cena masla, chleba a to, či im po zaplatení nájmu a energií ostane na topánky pre deti.
AI má potenciál nahradiť milióny pracovných miest, ale čo s tými ľuďmi? Ok, budú sa musieť niekde zamestnať, ale mnohí toho nebudú schopní. Čo potom? Ak zmizne stredná trieda, bude mať kto kupovať tie produkty a potraviny? Kúpyschopnosť ľudí sa prepadne natoľko, že tie miliardové firmy nebudú mať komu predávať. Je to logický paradox: ak nahradíš všetkých ľudí strojmi, stroje si tie tvoje produkty nekúpia. Henry Ford to pochopil intuitívne už v roku 1914, keď zdvojnásobil mzdy robotníkov - nie z lásky k nim, ale preto, lebo chcel, aby si mohli dovoliť kúpiť auto, ktoré vyrábajú. Dnešní technologickí giganti akoby zabudli na túto lekciu - alebo veria, že nájdu iné riešenie?
Smerujeme k resetu pravidiel. Buď sa naučíme zdaňovať algoritmy a kapitál rovnako ako prácu, alebo sa tá priepasť stane neudržateľnou a systém sa zrúti pod vlastnou váhou. Ale nebude to tak rýchlo, pretože tí, čo rozhodujú, nemajú osobný dôvod sa ponáhľať. Politici sú financovaní z toho istého kapitálu, ktorý profituje zo súčasného stavu. Regulácia vždy zaostáva za technológiou - internet tu bol 20 rokov, kým sa začala reálna debata o regulácii platforiem.
A je tu aj psychologická bariéra: ľudia stotožňujú kapitalizmus s konkrétnou formou kapitalizmu, akú poznajú dnes. Zmeniť pravidlá hry sa im javí ako "útok na systém", hoci v skutočnosti je to jeho vlastný pud sebazáchovy.
Kam to teda smeruje? Pravdepodobne nie k jednému veľkému "resetu", ale k sérii menších kríz, ktoré si vynútia postupné zmeny. Otázka nie je, či sa pravidlá zmenia. Otázka je, kto bude sedieť pri stole, keď sa budú prepisovať.
