A tisíce Slovákov v tej chvíli skutočne spozornejú. Nie preto, že by sa tešili na skvelú pieseň, ale preto, že práve investovali svoje posledné eurá do SMS-ky v nádeji, že sa ich život zmení.
Najbizarnejšou podmienkou celej tejto hry je pravidlo, ktoré človeka oberá o jeho prirodzenosť. Ak vám zazvoní telefón, nesmiete sa prihlásiť obyčajným „Prosím“, „Haló“ alebo „Počúvam“, lebo to znamená okamžitú diskvalifikáciu. Namiesto toho musíte pod tlakom neúprosných desiatich sekúnd vychrliť naučenú frázu: „Oplatí sa naladiť sa!“ Je to scéna ako z lacnej grotesky, kde rádio robí z ľudskej tiesne divadlo pre ostatných.
Celé Slovensko stojí so zatajeným dychom a roztraseným hlasom, pripravené zahodiť prácu, bezpečnosť aj zdravý rozum, len aby nasýtilo hladné marketingové krky v éteri.
Predstavte si kuchára v reštaurácii, ako drží v jednej ruke nerezovú naberačku, v druhej telefón a modlí sa, aby mu neprišla kontrola z hygieny práve v momente, keď bude do mobilu vrieskať heslo „Oplatí sa naladiť sa“ namiesto objednávky na segedín.
Alebo murára, ako balansuje na lešení na desiatom poschodí paneláku. V jednej ruke drží kelňu s maltou, v druhej mu drnčí mobil a adrenalín mu vystrelí tak, že tá malta z kelne preletí zábradlím a pristane rovno v hrnci s polievkou, ktorú si pani o tri poschodia nižšie chladí na balkóne. Má presne desať sekúnd na to, aby v tom vetre skrotil roztrasené ruky a zreval do telefónu „Oplatí sa naladiť sa“.
No a aby sme nezabudli aj na dôchodcu stojaceho v rade pri pokladni, ktorý žmýka mobil v spotenej dlani a v duchu sa zúfalo modlí, aby mu preboha nezavolali práve teraz. Predstava, že mu telefón zazvoní presne v momente, keď má vybrať peňaženku, narátať drobné za nákup a do toho s roztraseným hlasom a infarktovými stavmi kričať na celú predajňu „Oplatí sa naladiť sa“, je čistá nočná mora. Má presne desať sekúnd – ak to nestihne, pokladníčka ho prepáli pohľadom, rádio mu s úsmevom položí a jemu zostanú len oči pre plač a nákup na páse.
Rádio peniaze za SMS zhrablo, urobilo si z vás v éteri na pár sekúnd atrakciu a ide sa ďalej. Peniaze ostávajú v banku a moderátor s falošným súcitom zahlási: „Ach, aká škoda, možno nabudúce!“
Je to hanba. Priznajme si to. Slováci, ktorí majú často hlboko do vrecka, si vlastne tieto súťaže financujú sami. Posielajú spoplatnené SMS-ky, čím vytvárajú obrovský zisk pre súkromné stanice. Rádio neriskuje nič. Neriskuje svoje peniaze, neriskuje svoj zisk. Riskuje len poslucháč – svoje peniaze a svoju dôstojnosť. Z rádií sa vytratila človečina. Kedysi to bol spoločník, dnes je to terminál na hazardné hry, kde sa namiesto hracích žetónov používa mobilný telefón a namiesto „jackpotu“ sa predáva nádej zabalená do ponižujúceho hesla.
Je smutné sledovať, ako sa z niekdajšej pohody v éteri stal stresový faktor. Naozaj chceme žiť v spoločnosti, kde človek čaká pri telefóne s roztraseným hlasom, aby mohol v časovom limite zakričať heslo? Možno je čas rádio jednoducho vypnúť. Pretože v momente, keď sa z poslucháča stáva len chodiaca peňaženka a nástroj na marketingový cirkus, prestáva to byť zábava.
A úprimne? Najsmutnejšie na celom tomto „cirkuse“ je cieľová skupina. Marketéri presne vedia, na koho cielia. Bohatý človek nebude posielať SMS za dve eurá, aby možno vyhral zopár tisíc. Robia to ľudia, ktorí majú hlboko do vrecka. Pre matku samoživiteľku alebo dôchodcu, ktorý počíta každý cent, je predstava náhleho finančného prilepšenia príliš lákavá na to, aby odolali. Je to hra s nádejou. Rádio tak nepredáva hudbu, ale ilúziu lepšieho života, za ktorú si však nechá poriadne zaplatiť od tých najzraniteľnejších.
