Moja zosnulá manželka to okomentovala jedným z tých svojich pohľadov – výchovným, učiteľským, takým čo hovorí viac než celá prednáška. Nikdy som ju totiž nepočul nadávať. Bola kresťanskejšia ako ja. Ale viete čo? Okamžite mi bolo lepšie. Nie metaforicky – doslova fyzicky lepšie. Vedci to potvrdili: nadávka po údere do hlavy skutočne zvyšuje prah bolesti. Mozog vypustí adrenalín a bolesť ustúpi.
Takže nadávky majú aj svoju úžitkovú hodnotu. Kto by to bol povedal.
Nadávka ako nástroj, nie ako charakter
Dlho sme si mysleli, že kto nadáva, ten je buď nevychovaný, alebo hlúpy. Lenže nie je to také jednoduché. Nadávanie je predovšetkým ventil – spôsob ako vybiť emóciu, bolesť, frustráciu. Či ho použijete alebo nie, to závisí od výchovy, charakteru, prípadne viery. Nie od inteligencie.
Samozrejme, záleží na kontexte. Nadávať na seba, keď sa vám niečo nedarí – to je ventil, nič viac. Nadávať s kamarátmi pri pive – to je sociálne lepidlo, znak dôvery. Ale nadávať niekomu priamo do tváre s úmyslom zraniť? To už nie je nadávka. To je zbraň. A v digitálnom svete a na sociálnych sieťach je to zbraň obzvlášť zákerná – lebo je anonymná. Človek, ktorý by vám to nikdy nepovedal do očí, to napíše bez zaváhania za priehľadnou clonou nicku.
A tu sa dostávame k zaujímavejšej časti.
Nadávková inflácia – keď slovo stratí silu
Pozorujete to tiež? Slová, ktoré kedysi dokázali zastaviť konverzáciu v pol vete, dnes preletia okolo uší ako nič. Nadávky začínajúce na „k" sa na Slovensku zmenili na akúsi hovorovú čiarku. Vložíte ju kamkoľvek – uprostred vety, na konci, niekedy aj na začiatku – a nikto ani okom nemrkne.
Lingvisti tomu hovoria „sémantické vyblednutie". Je to ako s peniazmi – keď ich je priveľa v obehu, každá bankovka má menšiu hodnotu. Nadávka funguje rovnako. Čím častejšie ju používate, tým menej šokuje, tým menej vyjadruje a potom treba vymyslieť novú. Jazyk je v tomto nemilosrdný. Urobte si test: dajte si záväzok, že povedzme mesiac nebudete nadávať a na konci uvidíte, ako to zarezonuje. Pre niekoho príliš kruté, že?
Niektoré nadávky však prežijú storočia. Prečo? Lebo sú zakorenené v najhlbších ľudských tabu – sexualita, rodina, matka. Útočiť na matku niekoho – to funguje tisíce rokov naprieč kultúrami a jazykmi. Lebo matka je pre každého posvätná a útok na ňu bolí najviac.
A teraz k nám domov – slovenská politická nadávka
Keď som premýšľal nad tým všetkým, nevedel som sa ubrániť myšlienke na „nášho obľúbeného smeráckeho" performera Ľuboša Blahu.
Blaha je zaujímavý fenomén. Nie preto, že nadáva – nadávajú mnohí. Ale preto, ako a prečo nadáva. Označovať ľudí za „liberálnu zberbu," „sluhov Soroša" alebo „fašistov" – to nie je nekontrolovaná emócia dôchodcu pri telke. To je kalkulovaná stratégia.
A keď sa mu naskytol terč ako Zuzana Čaputová, zasiahol dvojnásobne. Raz ako liberálku, ktorú nenávidí, a druhý raz ako matku – lebo útok na matku bolí najviac. Jeho priaznivci vykrikovali veci, ktoré sa nedajú ani napísať. Túto osobnú nenávisť navyše Blaha šikovne zabalil do geopolitiky: Čaputovú označil za „americkú agentku,“ čím u svojho publika dokonale využil protiamerické nálady v čase, keď v Bielom dome sedel demokrat Joe Biden. Tri rany jednou nadávkou. Podlé? Áno. Náhodné? Vôbec nie.
Funguje to takto: čím ostrejší výraz, tým väčší dosah jednak naživo, ale najmä na sociálnych sieťach. Algoritmus miluje emóciu. A Blaha to vie dokonale. Každý jeho výbuch nie je záchvat hnevu – je to produkt. Starostlivo balený, cielene distribuovaný.
A jeho voliči? Tí ho milujú práve za to a nie napriek tomu. Lebo konečne niekto „hovorí nahlas, čo si ostatní len myslia." A to je presne ten mechanizmus, ktorý funguje od Trumpa po Fica – hrubosť ako značka, provokácia ako autenticita.
Genocída a Matovič – kde je hranica?
Keď Blaha označil Matovičove kroky počas pandémie za genocídu a Matovič naň podal trestné oznámenie, verejnosť sa rozdelila: jedni tlieskali, druhí krútili hlavou. Matovič sám nie je žiadny vzor kultivovanosti, ale právna otázka je legitímna. „Genocída" nie je nadávka – je to konkrétne obvinenie zo závažného medzinárodného zločinu. A to už nie je len politický názor, to je faktické tvrdenie, ktoré buď pravdivé je, alebo nie je.
Záver, alebo: čo s tým?
Nadávky sú staršie ako písmo. Budú tu aj po nás. Záleží len na tom, čo s nimi robíme. Problém nastáva vtedy, keď sa nadávka stane politickým programom. Keď namiesto argumentov ponúkate len ostrý jazyk a spoločného nepriateľa. Keď hrubosť nahradí myšlienku. A kým to voliči odmeňujú – a odmeňujú – politici v tom budú pokračovať. Lebo prečo by menili stratégiu, ktorá funguje?
Smutné? Áno. Prekvapujúce? Bohužiaľ nie.
