Svet tam vonku sa zbláznil. Mladí sú na prášky z každej notifikácie, stredná generácia berie hypotéky na tridsať rokov, všetci niekam utekajú a neustále niečo musia. Musia byť úspešní, flexibilní, bio a držať krok s dobou. Mladí ľudia nám, penzistom, začínajú regulérne závidieť. Na sociálnych sieťach básnia o akomsi "rentierstve" a ich najväčším životným cieľom je zarobiť dosť na to, aby mohli ísť v štyridsiatke do predčasného dôchodku. Chcú byť penzistami. Chcú presne to, čo máme my - svätý pokoj, lavičku v parku a tepláky.
Keď sa nad tým zamyslím, je to neuveriteľný generačný paradox. Naša generácia v ich veku nič také nechcela. My sme netúžili po dôchodku. My sme chceli žiť, budovať, zakladať si rodiny, prerábať byty, meniť režimy a posúvať svet dopredu. Mali sme energiu, plány a chuť popasovať sa so životom. Dnešná mládež je unavená už len z toho, že ráno vstane a musí si pozrieť e-maily. Sú vyhorení skôr, než vôbec začali horieť, a ich najväčším snom je nerobiť nič.
Nuž, milí mladí, máte smolu, toto privilégium sa nedá kúpiť na žiadnej burze. Na toto si musíte počkať a poctivo sa k nám prepracovať. My sme totiž ľudia, ktorí konečne pochopili, v čom spočíva skutočné, rýdze a ničím nerušené ľudské šťastie. Verte mi, definitívna sloboda nespočíva v tom, že máte na účte milióny.
Ved len posúďte sami, aký bezbrehý luxus dnes žijeme. Nemusíme sledovať svetových vizionárov ani Wall Street, veľkým šťastím je, keď už nemusíte sledovať Elona Muska a tie jeho šialené plány na vybudovanie dátových centier na obežnej dráhe. Je oslobodzujúce neriešiť, ako urobiť z hŕstky vyvolených boháčov ešte väčších boháčov.
A ak hovoríme o finančnej gramotnosti, mojou osobnou definíciou absolútneho blaha je moment, keď si uvedomím, že sa nemusím strachovať o cenu akýchkoľvek akcií, keďže žiadne nevlastním. Ako pisal Horatius: šťastne z mála si žije.
Veľkým šťastím a priam božským požehnaním je tiež to, keď nemusíte denne počúvať táraniny Donalda Trumpa. Človek si tak ušetrí nervy pri jeho monológoch o tom, aký je fantastický borec, koľko vojen na svete už osobne ukončil a koľko nových musel promptne začať, aby ich vzápätí mohol tiež ukončiť a hrdo si ich pripísať na zoznam svojich úspechov. Zároveň ste aj ušetrení od vyhrážok, aké globálne clo na vás zasa uvalí.
A aby sme nezabúdali na domácu pôdu – neskutočným, priam nebeským šťastím je, že nie ste odkázaní počúvať tlačovky Roberta Fica, ktoré s neutíchajúcou vervou tlačí do hláv dôverčivých ľudí. Vaša mentálna hygiena vám poďakuje.
Šťastím je, že nemusíme rozumieť modernému svetu, stačí nám zdravý rozum. Umelá inteligencia? Algoritmy? Metaverse? Blockchain? Aké oslobodzujúce je vyhlásiť: "Ja tomu nerozumiem, za našich čias to nebolo," a mať svätý pokoj! Nemusíme maturovať nad tým, ako sa platí hodinkami, ani sa stresovať, že nemáme najnovšiu aplikáciu na donášku jedla.
Hádam, že najväčším šťastím je, že nemusíme budovať kariéru ani "networkovať". Zabudnite na LinkedIn, teambuildingy a korporátne reči o "synergii a flexibilite". My už nemusíme predstierať, že nás zaujíma vízia našej firmy do roku 2030. Môžeme zabudnúť na šéfa, ktorý má polovicu nášho veku a trikrát toľko sebavedomia. Naším jediným šéfom je dnes budík - a aj ten môžeme s čistým svedomím vyhodiť z okna, pretože keď ráno vstaneme, tak len preto, že sa nám chce (alebo nás bolia kríže), a nie preto, že musíme odpovedať na urgentné e-maily.
Mladí ľudia navyše trávia hodiny pred zrkadlom a míňajú majetok na oblečenie, aby zapadli. My? My sme tento systém dokonale hackli. Nemusíme riešiť, či sú naše tenisky udržateľné a či táto bunda ladí s tamtými nohavicami. Sme nad vecou.
Čo však musíme? Naše vlastné rituály prežitia. Samozrejme, aby sme úplne nezleniveli, máme svoje vlastné, prísne koordinované bojové misie. Tie síce nemusíme robiť, ale robíme ich pre čistý adrenalín a radosť z víťazstva.
Súboj o časenku: Skutočným víťazstvom je, keď o piatej ráno úspešne vybojujete lístok na časenku k lekárovi, pričom v čakárni porazíte konkurenciu z vedľajšieho vchodu, ktorá si chcela len tak "odskočiť na odbery".
Dôchodcovský polmaratón: Hneď nato nasleduje presun do miestneho supermarketu. To nefalšované šťastie, keď dorazíte k regálu sekundu pred ostatnými a uchmatnete posledné dve maslá v akcii za cenu, aká bola pred tromi rokmi bežná! V tej chvíli sa cítite ako lovec mamutov, ktorý zachránil kmeň pred vyhladovaním.
Klíma a naše vlastné telesné bohatstvo: Keď sa po tomto rannom boji vrátite domov, čaká vás zaslúžený relax na záhrade. Je to priam nebeská manna, ak vašu pôdu po trojmesačnom brutálnom suchu, ktoré meteorológovia v telke každý deň s úsmevom nazývali "krásnym slnečným letným počasím", veľkoryso skropí presne desať kvapiek dažďa na meter štvorcový. V tej chvíli viete, že príroda je v rovnováhe a netreba to s tou vlahou preháňať.
A napokon, vôbec vás nemusí trápiť aktuálna cena zlata na svetových trhoch - vy ste totiž pri okopávaní tej vyschnutej zeme natrafili na vlastnú, domácu zlatú žilu. Doslova. Síce sa na rozdiel od tej na Wall Street nedá predať, zato ju pri každom sadnutí do kresla sakramentsky intenzívne cítite. Ale hej, zlato ako zlato, hlavne že je to vaše, poctivo vysedené na slovenských úradoch, a nikto vám ho nezdaní!
Svet nás môže ľutovať kvôli výške penzií, starobe, chorobe, no kým sa svet okolo nás utápa v strese, my sedíme na gánku, natierame si lacné maslo na včerajší chlieb, masírujeme si svoju "zlatú žilu" a usmievame sa.
Sme ľudia, ktorí si svoju slobodu poctivo odpracovali. Naše šťastie je malé, skromné, slovenské. A najlepšie na ňom je, že kým väčšina planéty stále funguje na ten úmorný pohon "musíš", naša generácia sa konečne dopracovala k tomu najkrajšiemu životnému stavu - k radosti z toho, že už vôbec nič nemusíme.
