Kráľ, ktorý prekabátil smrť
Existuje viacero verzií, čo bohov natoľko nahnevalo, že ich pohár trpezlivosti so Sizyfom pretiekol. Podľa jedných to bolo prezradenie únosu dcéry riečneho boha, podľa iných zas to, že vraždil pocestných, aby ukázal svoju moc. Tak či onak, Zeus usúdil, že Sizyfos už prekročil všetky medze, a poslal poňho Thanata, aby ho odviedol do podsvetia. V gréckej mytológii je to okrídlený boh v čiernom plášti, ktorý nie je vyslovene zlý, len si svedomito plní svoju prácu. Thanatos prišiel k Sizyfovi s ťažkými magickými reťazami, ktoré boli určené na to, aby dušu pevne pripútali k ríši mŕtvych.
Lenže Sizyfos Thanata neprivítal so strachom, ale s predstieraným obdivom a pohostinnosťou. Keď Thanatos vytiahol reťaze, Sizyfos začal hrať hru na hlúpeho a nadšene ich obdivoval ako majstrovské kováčske dielo. Tváril sa, že nikdy nevidel taký zložitý a dômyselný mechanizmus. Povedal niečo v zmysle:
„Ó, mocný Thanatos, tvoja práca je fascinujúca. Ale ako tento mechanizmus vlastne funguje? Mohol by si mi ukázať, ako sa tie okovy zamykajú? Nerád by som v podsvetí vyzeral ako hlupák.“
Thanatos podľahol vlastnej ješitnosti a predviedol funkčnosť reťazí tak, že si ich sám nasadil. V momente, keď zámky zaklapli, Sizyfos reťaze pevne utiahol a uväznil dôverčivého Thanata vo svojom dome. Tento skutok mal však ďalekosiahle následky: nikto nemohol umrieť. Najviac to rozzúrilo boha vojny Area. Vojna stratila zmysel – ak nikto na bojisku nezomiera, stáva sa len nekonečnou, únavnou bitkou bez víťaza. Bez smrti bola vojna len „divadielkom“. Rozzúrený Ares vtrhol do Sizyfovho domu, vyslobodil Thanata a Sizyfos sa stal jeho prvým „klientom“.
Prefíkaný Sizyfos mal však záložný plán. Pred smrťou prikázal manželke, aby jeho telo nechala potupne pohodené na námestí, bez obradov a striebornej mince v ústach. V podsvetí sa potom sťažoval Hádovi, že toto znečistenie sveta živých a chýbajúce mýto pre Charóna sú nehoráznym náboženským prečinom. Uprosil boha, aby ho pustil späť „urobiť poriadok“. Hádes, ako strážca pravidiel, bol taký pobúrený ženinou „bezbožnosťou“, že Sizyfovým argumentom uveril a prepustil ho.
Keď sa však Sizyfos opäť ocitol medzi živými, do podsvetia sa vrátiť neplánoval. Bohovia pochopili, že na najväčšieho klamára medzi ľuďmi musia poslať majstra pretvárky – posla Herma. Ten Sizyfa nepremohol silou, ale pýchou: nahovoril mu, že mu nesie vzácny dar od Dia ako prejav uznania za jeho prefíkanosť. V momente, keď sa polichotený Sizyfos načiahol za darom, Hermes ho bleskovo spútal a bez ďalších debát ho odvliekol späť do Tartaru. Sizyfos tak doplatil na vlastnú zbraň – uveril klamstvu, pretože si myslel, že je už taký slávny, že ho obdivujú aj samotní bohovia na Olympe.
A to bol koniec. V hlbokom tichu Tartaru už nebol priestor na ďalšie pokusy ako sa vyhnúť svojmu osudu. Za to, že sa bohom protivil, ho odsúdili na večné gúľanie veľkého balvana do strmého kopca, ktorý sa ale zakaždým pred vrcholom skotúľal do údolia. Sizyfos tak zostal uväznený v nekonečnej slučke. Bez divákov, bez potlesku a hlavne bez šance na úspech musel zakaždým zísť dolu a začať odznova. Odtiaľ pochádza to prirovnanie „sizyfovská práca“ – nekonečné a márne úsilie bez cieľa.
Filozofický rozmer: Sme všetci Sizyfovia?
Čo nám tento príbeh hovorí dnes? Predovšetkým ukazuje ľudskú túžbu po nesmrteľnosti a fakt, že vzoprieť sa osudu prináša následky. Ale možno nám hovorí aj niečo hlbšie – že každý z nás je tak trochu Sizyfos.
Z pohľadu existencializmu Alberta Camusa je ľudský život v podstate absurdný. Každý deň vstávame, ideme do práce či školy, jeme a spíme – a na druhý deň to robíme znova. Je to náš „balvan“, ktorý tlačíme hore, len aby sa večer opäť skotúľal. A predsa Camus tvrdí: „Sizyfa si musíme predstaviť šťastného.“ Nie preto, že by jeho situácia bola dobrá, ale preto, že vzdor sám o sebe dáva životu zmysel. Sizyfos vie, že sa balvan skotúľa, a napriek tomu kráča dolu, aby ho znova zdvihol. To je jeho víťazstvo nad bohmi.
Existuje aj iné východisko?
Možno z tohto zdanlivo beznádejného stavu existuje aj iná cesta. Čo keby sa bohovia raz zľutovali – alebo tam poslali ďalšieho Sizyfa, aby ten pôvodný už nebol sám? Psychologicky platí, že zdieľané utrpenie je polovičné utrpenie. Ak by tam boli dvaja, mohli by sa striedať, spoločne tlačiť alebo sa aspoň rozprávať, čím by zabili nekonečnú prázdnotu času. Práve samota robí tento trest takým zdrvujúcim. Ak je tam však niekto ďalší, vzniká komunita – a komunita je zárodkom odporu alebo aspoň útechy.
Tu vzniká zaujímavé napätie: Camus vidí Sizyfovo šťastie v jeho osamelom, individuálnom vzoprení. Dvaja Sizyfovia by možno tento hrdinský vzdor zmenili na ľudskú útechu. Je však útecha a vzdor to isté? Možno práve v tejto otázke leží odpoveď: nehľadáme len hrdinský vzdor osamelého jednotlivca, ale tichú solidaritu tých, ktorí tlačia svoj balvan bok po boku s ostatnými.
