G. K. Chesterton napísal v roku 1905 v knihe Heretics:
„Pred šesťdesiatimi rokmi bolo považované za nedostatok vkusu otvorene sa priznať k ateizmu. Potom prišli bradlaughovci, poslední ľudia, ktorým ešte záležalo na Bohu, ale ani oni to nezmenili. Stále je nevkusné byť otvoreným ateistom. Ich úsilie však dosiahlo len to, že teraz je rovnako nevkusné byť otvoreným kresťanom.“
Nešlo o to, čo je pravdivé. Išlo o to, čo je vkusné. O sto dvadsať rokov neskôr sledujem podobný mechanizmus, len na inom slove. Tým slovom je duša.
Bežní ľudia o duši hovoria prirodzene. Keď povieš niekomu, že ho miluješ celou dušou, nepovieš, že ho miluješ celým svojím vedomím. Aj človek, ktorý do kostola nevkročil roky, bežne hovorí o duši – v láske, v smútku, v hudbe, ktorá „hovorí k duši“.
V serióznejšom jazyku – akademickom, mediálnom, technologickom – sa „duša“ stala slovom, ktoré znie nielen staromódne, ale takmer podozrivo. Nie je to primárne veda, čo tento dojem vytvára. Je to širší kultúrny tlak prostredí, ktoré si osvojili sekulárny a materialistický spôsob reči ako znak serióznosti. „Duša“ znie mäkko, konfesijne, nevyvážene. A preto sa jej ľudia radšej vyhnú.
Namiesto nej nastúpilo slovo vedomie – u filozofov mysle, u novinárov píšucich o umelej inteligencii, u ľudí, ktorí chcú znieť odborne a neutrálne. V bežnom rozhovore ho takmer nikto nepoužije. A predsa nám z určitého typu verejnej reči tichým spôsobom vytláča to prvé.
Kto slovo duša vykuchal a prečo
Ak sa pýtaš, odkiaľ sa to vzalo, treba sa vrátiť o pár storočí dozadu. Slovo vedomie (consciousness) sa v dnešnom zmysle ustálilo v sedemnástom storočí, keď John Locke oddelil otázku, kto sme, od otázky, čo je duša ako substancia. Nechcel tým spochybniť vieru – sám bol kresťan, otázku nesmrteľnosti duše len nechal bokom ako niečo, čo presahuje možnosti rozumu. Podľa neho vedomie bolo to, čo máme priamo k dispozícii – pamäť, sebauvedomenie, prežívanie. Odvtedy sa odborný jazyk drží tejto definície – nie preto, že by o duši niečo definitívne vyvrátil, ale preto, že s ňou prakticky nevedel pracovať. Problém je, že táto definícia opisuje len obsah, a mlčí o tom, kto alebo čo je jeho nositeľom.
Predstav si myšlienkový experiment s teleportom zo sci-fi: naskenuje každý atóm tvojho tela, zničí originál a v cieli zloží presnú kópiu – atóm po atóme, so všetkými spomienkami aj mozgovou aktivitou. Z pohľadu Lockovej definície sa nič nestratilo. Funkčne ide o dokonalú zhodu.
A predsa – opýtaj sa ktoréhokoľvek človeka, či by do takého stroja vstúpil s istotou, že on sám prežije prechod, a väčšina zaváha. Tuší niečo, čo sa nedá jednoducho pomenovať: že opísať všetky funkcie a spomienky ešte neznamená zachytiť toho, kto to prežíva. Práve tento rozdiel starý jazyk pomenúval slovom duša – nie ako súčet funkcií, ale ako to, čo tie funkcie nesie naprieč časom. Vedomie v Lockovom zmysle túto otázku obchádza.
Možno si teraz pomyslíš, že veda predsa len raz príde na to, čo sa v tej chvíli deje – stačí počkať na lepšie prístroje. Lenže keď sa dnes hovorí o vedomí, hovorí sa väčšinou len o korelátoch (sprievodných javoch): podráždenie oblasti mozgu vyvolá záblesk svetla, poškodenie inej naruší rozpoznávanie tvárí. To sú užitočné pozorovania, nie však vysvetlenia podstaty. Filozofi tomu hovoria ťažký problém vedomia – a nie je náhoda, že ho tak pomenoval človek, ktorý nie je nábožensky založený. V tomto sú materialisti nejednotní. Je to podobné, ako keby sa ťa niekto spýtal, čo je farba, a dostal odpoveď, že farba je to, čo spôsobí, že človek povie „vidím červenú“. Presné – a predsa mimo.
Keď teda niekto povie vedomie namiesto duša, nezískal tým lepšie podchytený fenomén. Získal slovo, ktoré v dnešnom serióznom jazyku znie prijateľnejšie. Dnes to vidíme v priamom prenose pri debate o umelej inteligencii: začína sa diskutovať, či by pokročilá AI nemala mať určité „práva“, ak u nej nastane vedomie. Všimni si však ten jazykový detail – nikto v technologickom svete nevysloví, že AI by mohla mať dušu. Lenže ak hovoríme o právach či morálnej hodnote, tajne tým predpokladáme niečo úplne iné: že tam niekto je, kto to prežíva. Nehľadám za tým sprisahanie – skôr jednoduchý fakt, že v týchto kruhoch jedno slovo prináša výhodu (odborný punc, granty, neutralitu) a druhé nie.
Keď objímam ženu, ktorú milujem, neprežívam to ako stretnutie dvoch systémov spracovania informácií. Prežívam to ako stretnutie dvoch spriaznených duší. Keby mi niekto povedal, že presnejšie by bolo hovoriť o „spriaznených vedomiach“, opísal by tým možno zhodu myslenia alebo empatiu. Ale to, čo v tom objatí skutočne cítim – že to má hodnotu a zmysel samo osebe – by mu unikalo.
Dušu dnes stretol podobný osud ako mnohé iné hlboké koncepty. Nikto ju definitívne nevyriešil ani neodložil do minulosti. Len sa zmenil vkus. Zo slova, ktoré dokáže niesť váhu ľudskej skúsenosti, sa v určitých častiach našej kultúry stalo niečo, čo sa v serióznej reči radšej nevyslovuje nahlas. Nahradilo ho slovo, ktoré znie neutrálnejšie – a pritom stále stojí pred tým istým nevysvetleným jadrom.
