Dočítal som druhý diel slávnej sci-fi trilógie Problém troch telies od Liou Cch'-sina s príznačným názvom Temný les. Ústredným motívom, ktorý sa ovíja okolo deja a postáv, je myšlienka, že vesmír nie je romantické miesto na nadväzovanie priateľstiev, ale tmavý, hlboký les, v ktorom číhajú poľovníci. Každý sa bojí každého a vie, že kto zaváha, kto sa prezradí, kto zapáli oheň, toho odhalia skôr, než stihne vystreliť. A práve preto strieľajú prví. Vždy. Bez výčitiek.
Autor sa týmto postojom pridal na stranu zastáncov myšlienky, ktorú presadzoval aj Stephen Hawking. Ten naše nadšené posielanie správ do hlbokého vesmíru prirovnal k momentu, keď Kolumbus dorazil k brehom Ameriky – a pre pôvodných obyvateľov to vtedy nedopadlo dvakrát dobre.
Najzaujímavejšie je, že táto myšlienka neprenasleduje iba nás, ale aj špičkových vedcov. Jeden taký príbeh sa odohral v lete roku 1950 v jedálni výskumného centra Los Alamos National Laboratory. Pri stole sedeli štyria elitní fyzici, ktorí predtým pracovali na projekte Manhattan (zostrojenie atómovej bomby). Témou dňa neboli mimozemšťania, ale banálny humor. V New Yorku sa v tom čase záhadne strácali verejné odpadkové koše a časopis The New Yorker uverejnil satirickú karikatúru, ktorá z ich miznutia obviňovala zelených mužíčkov vystupujúcich z lietajúceho taniera.
Cestou do jedálne sa na karikatúre smiali. Keď však prišli k stolu, téma sa zmenila na vážnejšiu vedeckú debatu o tom, či by lietajúce taniere mohli prekonať rýchlosť svetla. Edward Teller (otec vodíkovej bomby) odhadoval šancu 1 ku miliónu, Enrico Fermi (nositeľ Nobelovej ceny) bol optimistickejší a tipoval 1 ku desiatim. Téma utíchla a vedci začali rozoberať bežné veci. Uprostred úplne iného rozhovoru však Fermi zrazu vyhŕkol:
„Where is everybody?" („Kde sú všetci?")
Jeho kolegovia sa rozosmiali, pretože okamžite pochopili, že Fermiho mozog celý čas na pozadí v tichosti prepočítaval rovnice. Na základe vtedajších astronomických dát zanalizoval vek vesmíru a počet hviezd, pravdepodobnosť, že okolo nich krúžia planéty, aj čas, aký by pokročilá civilizácia potrebovala na kolonizáciu galaxie – a dospel k záveru, že Zem už mala byť dávno skolonizovaná, viackrát a rôznymi kultúrami.
Neskôr vznikla tzv. Drakeova rovnica, jeden z najslávnejších matematických vzorcov v astronómii. V roku 1961 ju sformuloval americký astrofyzik a rádioastronóm Frank Drake. Jej hlavným cieľom nebolo priniesť jedno presné číslo, ale poskytnúť vedcom systematický rámec na diskusiu o tom, koľko technologicky vyspelých civilizácií by mohlo existovať v našej galaxii. Ak do nej dosadia odhady optimisti, vyjde im, že by ich mali byť tisíce. Ak pesimisti, výsledok bude, že sme v celom vesmíre absolútne sami.
Takže sme sa o veľa neposunuli.
Táto neistota dodnes rozdeľuje vedeckú elitu na dva tábory. Na jednej strane stál legendárny Carl Sagan, ktorý veril, že vyspelá civilizácia musí byť mierumilovná, inak by sa zničila sama ešte pred dobytím vesmíru. Na jeho optimizmus dnes nadväzujú vedci z projektu METI, ktorí do vesmíru aktívne vysielajú našu polohu a DNA v nádeji, že nájdeme vesmírnych priateľov.
Proti nim však stojí tábor pragmatikov. Okrem Stephena Hawkinga, ktorý pred týmto hazardom varoval až do smrti, je hlasným kritikom aj astrofyzik David Brin. Tvrdí, že kým nepoznáme pravidlá hry, kričať do neznáma je pre ľudstvo čistá ruská ruleta.
Takže ako teda? Kričať do vesmíru, tu sme, alebo sa radšej skryť?
Môžeme veriť v kozmický optimizmus Carla Sagana – že tam vonku nás čaká spoločenstvo starších civilizácií, ktoré nám pomôžu rásť. Alebo prijmeme mrazivú lekciu Temného lesa: predstavu, že vesmír je neľútostné bojisko plné maskujúcich sa lovcov. Ak majú pravdu oni, to najlepšie, čo môžeme urobiť, je zhasnúť svetlá a držať jazyk za zubami.
K akému názoru sa prikláňate vy?
A zostáva ešte tretia, paradoxne najdesivejšia možnosť – že sme vo vesmíre skutočne sami. Ak by to bola pravda, zodpovednosť, ktorá z toho plynie, je takmer nepredstaviteľná. Lebo ak zhasneme my, zhasne jediné známe svetlo v celom Kozme.
