Nemám nič proti vedcom. Veda je úžasná vec – keď zostáva vedou. Problém mám s vedozvestcami, čo nie je to isté. Vedec povie: "V roztoku som nameral teplotu 35 °C a stalo sa toto a toto." Vedozvestec dodá: "...a preto vieme, že Boh neexistuje, sloboda je mýtus a láska je len chémia." Kde sa stala tá premena? Veda dáva odpovede na čo a ako – a v tom je nenahraditeľná. Ale vedozvestci si privlastňujú aj prečo a načo, kde už nemajú oproti starodávnemu mníchovi žiadnu výhodu. Len vymenili oltár za laboratórny stôl a dogmy za rovnice. A s rovnakou istotou kážu o veciach, ktoré presahujú ich kompetenciu.
Vedozvestci majú svoju vlastnú eschatológiu (učenie o konci sveta). Ich Svätým grálom je "teória všetkého", alebo jedna univerzálna rovnica, ktorá definitívne vysvetlí vesmír, život aj vedomie. Sľubujú nám, že keď túto rovnicu nájdeme, budeme ako bohovia – budeme môcť programovať život, predpovedať správanie a poraziť smrť. Avšak najväčšou iróniou tejto novej viery je, že táto "konečná rovnica", po ktorej tak túžia, je v skutočnosti rozsudkom smrti pre človeka, lebo ak všetko – od výbuchu hviezdy až po náš ranný bozk – dokážeme zapísať do jednej rovnice, potom sme my sami len premennou v algoritme.
Ak sa dnes pokúsite v akademickom svete spochybniť Darwinov mechanizmus ako jediný možný zdroj života, okamžite pocítite ruku modernej inkvizície. Nebudú vás upaľovať na hranici, ale čaká vás "akademické vyhnanstvo": strata grantov, posmech kolegov a nálepka pseudovedca. Viera v absenciu zmyslu sa stala povinným vyznaním viery. Evolúcia nemá cieľ, pravda ju nezaujíma, prežitie je jej jediná miera. A predsa od nás veda vyžaduje, aby sme verili, že tento proces bez plánu, bez zámeru, náhodou vytvoril bytosť, ktorá hľadá pravdu, spravodlivosť a krásu. To je ako veriť, že tornádo prechádajúce cez skládku náhodou zostaví Boeing 747.
Vedci si nevybrali Darwina preto, že by vyvrátili Stvoriteľa, ale preto, že Stvoriteľ sa im jednoducho nezmestí do laboratórnych tabuliek. Problém je, že do tých tabuliek sa nakoniec nezmestí ani človek, ani sloboda, ani pravda sama – evolúcia ich ignoruje. Zostáva len slepý, fungujúci mechanizmus v prázdnom vesmíre.
V súčasnej neurovede (Gazzaniga, Sam Harris, Robert Sapolsky alebo Daniel Dennett), je rozšírený názor, že človek nemá slobodnú vôľu, že naše vedomé "Ja" nie je generálnym riaditeľom, ktorý o všetkom rozhoduje, ale skôr hovorcom, ktorý vysvetľuje rozhodnutia, ktoré už predtým mozog urobil podvedome. Ak je pravda, že sme len "niečo", čo hovorí cez nás, tak potom aj samotná Darwinova teória je len "niečo", čo v nás vzniklo, a nemá žiadnu objektívnu platnosť. Veda nemôže vysvetliť vedomie, pretože vedomie je nástroj, ktorým robíme vedu. Nemôžete rozrezať nôž tým istým nožom.
Veda, ako ju definoval Karl Popper, stojí na predpoklade, že môžeme oddeliť pozorovateľa od pozorovaného. Lenže v momente, keď sa objektom vedy stáva samotný subjekt – keď mozog skúma mozog – narážame na neriešiteľný logický kruh. Popperova falzifikovateľnosť vyžaduje pevný bod, o ktorý sa môžeme oprieť. Ale ak je naše vedomie len produktom hmoty, ktorú skúmame, potom skúmame zrkadlo zrkadlom. V takomto systéme neexistuje žiaden vonkajší, objektívny bod, z ktorého by sme mohli vyniesť konečný rozsudok nad sebou samým.
A je tu ešte jedna vec, ktorá stojí za zmienku. Emanuel Kant už v 18. storočí prorocky predpovedal, že nikdy nepoznáme veci "ako skutočne sú", ale len ako sa nám javia cez filter našich kognitívnych kategórií – priestor, čas, príčinnosť. Tieto kategórie nie sú vo veciach samých, ale v štruktúre nášho poznania.
Naša logika protestuje: vec predsa nemôže byť na viacerých miestach súčasne! Veď to dá každý zdravý sedliacky rozum. A predsa kvantová mechanika ukazuje, že elektróny sa správajú presne takto – kým ich nezmeriame. Náš rozum tvrdí, že priestor musí byť trojrozmerný, lebo si ho inak nevieme predstaviť. Veď ako ináč by mal vyzerať, že? A predsa teória strún pracuje s desiatimi či jedenástimi dimenziami. Nie preto, že by sme ich videli, ale preto, že matematika to vyžaduje.
Čo to znamená? Buď je realita absurdná, alebo je absurdné myslieť si, že naše kategórie mysle – vybrúsené evolúciou na prežitie v savane, nie na pochopenie subatomárneho sveta – sú univerzálnym kľúčom k skutočnosti.
Vedozvestci hľadajú pravdu tak úporne, že zničili subjekt, ktorý by tú pravdu mohol vnímať. Postavili katedrálu logiky, v ktorej však nikto nemôže bývať, pretože v nej niet miesta pre "Ja". Je to cirkev, ktorá uctieva hmotu, ale nenávidí človeka ako jedinečnú, slobodnú bytosť. Lenže, ak je všetko len hmota a zákon, potom je aj táto ich "konečná rovnica" len náhodným zhlukom čísel v prázdnote.
Človek sa ocitol na rázcestí. Návrat do lona prírody už nie je možný – brána, ktorou sme z nej odišli, sa za nami zatvorila. Celá idea „návratu k prírode“ pripomína mierne podguráženého gentlemana, ktorý sa odhodlane postaví uprostred vlastnej obývačky a prehlási, že je najvyšší čas ísť domov. Nech už chápeme človeka akokoľvek, zostáva výnimkou. Ak nie je obrazom Božím, potom je chorobou Zeme. Ak nie je padlou Božou bytosťou, neostáva nič iné, než usúdiť, že jedno zo zvierat sa celkom pomiatlo.
A tým končím: pri písaní tohto článku nebolo zabité žiadne zviera, uhlíková stopa je minimálna. Jediná energia, ktorá tu bola spotrebovaná, bola energia môjho mozgu.
