Začalo to správou, že vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba objavil v hlbokom vesmíre galaxie. Nie nejaké rozmazané machule, ale perfektne vyformované "dospelé" galaxie, dokonca aj s čiernymi dierami v strede. Podľa doterajšieho modelu by v tom ranom štádiu po Veľkom tresku nemali existovať. Veď ako by aj mohli za taký krátky čas vzniknúť? Jedine... keby to bolo úplne inak.
Keď sa kozmológovia prebrali z prvotného šoku, zapli kalkulačky a začali prepočítavať svoje vzorce. Vyšlo im, že vesmír je buď o miliardy rokov starší, než si mysleli (približne 26 miliárd podľa niektorých odvážnych modelov namiesto 13,8), alebo sa v prvej sekunde po Big Bangu diali také čudnosti, ktoré drzo pľujú do tváre našim fyzikálnym zákonom.
Čo vieme, alebo si myslíme, že vieme:
Ak to veľmi zjednoduším, vieme hlavne dve veci:
1. Vesmír sa rozpína a to rozpínanie sa zrýchľuje.
2. Máme mapu reliktného žiarenia – akýsi "posmrtný" odtlačok zrodu.
Stále sme v pomerne ranom štádiu vesmíru - ako deti na pieskovisku nekonečna. Prevládajúca predstava vzniku je elegantne jednoduchá: "Niekto" fúkol do balóna (doplňte si podľa presvedčenia) a s tým výdychom vytvoril priestor, čas a všetko ostatné. Galaxie sú len bodky na povrchu tohto nafukujúceho sa balóna, ktoré sa od seba vzďaľujú čím ďalej, tým rýchlejšie.
Prečo? Údajne za to môže "temná hmota" a "temná energia" - čo sú, úprimne povedané, len vedecké nálepky na veci, ktoré nevidíme, nerozumieme im, ale bez ktorých nám nesedia rovnice. Problémom je, že našimi teleskopmi dovidíme maximálne do času 380 000 rokov od zrodu vesmíru. Dovtedy bol vesmír taká hustá, extrémne horúca polievka, z ktorej svetlo nemalo šancu uniknúť. Bolo uväznené. Až keď sa polievočka ochladila, "bolo svetlo". Ale pozor, neutrína neboli nikdy uväznené. Tie vyleteli okamžite, a preto sú pre pochopenie "pôrodu" také dôležité.
Mapu reliktného žiarenia, ktorú dnes máme, si môžeme predstaviť ako dym po výbuchu – je to svetlo z času, keď mal vesmír už "pol roka". Vedci však hľadajú ešte starší odtlačok: studené, extrémne malé a takmer nehmotné častice zvané neutrína, ktoré nesú správu priamo z prvej sekundy. Hľadať ich nie je ako hľadať ihlu v kope sena, ale ako hľadať jednu konkrétnu ihlu niekde na povrchu celej našej planéty.
Takže čo s tým? Máme šancu zistiť, ako prebiehal pôrod? Vyšla najskôr hlavička, alebo to bol cisársky rez? To nie je sranda, to sú vážne otázky, pretože dnes žijeme v schizofrenickom vesmíre. Máme dve sady pravidiel, ktoré spolu nehovoria:
Einstein (Relativita): Pravidlá pre veľké veci (planéty, hviezdy). Svet hladký a predvídateľný. "Boh nehrá kocky."
Kvantová mechanika: Pravidlá pre mikrosvet. Chaos, kde častice miznú, objavujú sa a sú na dvoch miestach naraz.
Vedci horúčkovito hľadajú "Teóriu všetkého". Jeden vzorec, ktorý by tieto dva svety zmieril. A práve preto stavajú tie šialené podzemné lapače v Taliansku alebo na Antarktíde. Chcú zachytiť prastaré neutrína z prvej sekundy. Prečo? Lebo neutrína sú "duchovia", ktorí preletia cez všetko. A aby to nebolo také jednoduché, ešte za letu menia svoju podobu ako chameleóny. Ak ich chytíme, budeme mať v rukách prvý "skutočný" záznam o pôrode vesmíru. Sú ako kľúčová dierka, cez ktorú nakukneme do miestnosti, kde sa ukrýva zvyšných 95 % vesmíru.
Mám pocit, že sme ako ľudia v hlbokej, tmavej jaskyni. V ruke držíme malú, slabú baterku – to je naša veda. Posvietime na stenu pred sebou a povieme si: "Aha, vápenec!" Potom kúpime silnejšiu baterku (James Webb) a zistíme, že jaskyňa má ďalších sto chodieb, o ktorých sme netušili.
Nájdenie vzorca (nie hľadanie), ktorý dá odpoveď na všetky naše otázky, je chiméra. Ale sme zvedaví a to je v poriadku. Veda sa často tvári, akoby už-už držala pravdu za pačesy, ale zakaždým, keď objavíme niečo nové – ako napríklad fotografiu ranej galaxie, ktorá by nemala existovať – zistíme len to, že vesmír je ešte divnejší, než sme si včera dokázali predstaviť.
Čo si myslíte vy? "Veríte", že existuje "Teória všetkého"? Alebo sme súčasťou niečoho, čo presahuje našu logiku a singularita nie je len matematický bod, ale hranica našej mysle (Kant)? Alebo sme nedajbože len biologické stroje (nový ateizmus)? Alebo vám to pripomína knihu Genezis?
Môj názor: Ja sa na život pozerám ako na príbeh; a kde je príbeh, tam musí byť i rozprávač.
