Ľudstvo má jednu fascinujúcu vlastnosť: takmer nič neplánuje. Napriek všetkým stratégiám rozvoja, klimatickým dohodám a vznešeným víziám do roku 2050, zostávame v jadre reaktívni. Naším skutočným motorom nie je vopred premyslený pokrok, ale zvedavosť, ktorá poháňa vedu, a následný pragmatizmus (biznis, vojna, medicína), ktorý vedu mení na technológiu.
Máme tendenciu pozerať sa na dejiny spätne ako na logický, naplánovaný proces. Realita posledných dvoch storočí je však oveľa chaotickejšia. Nazývam to „reaktivitou“: najprv konáš, potom premýšľaš o dôsledkoch. Poradie je nemenné: objav, technológia, masové používanie – a až potom sa spoločnosť zmätene pýta: „Čo sme to vlastne urobili?“
Predstavte si graf technologického vývoja v tvare hokejky. Po stáročia rástol pomaly, takmer nebadane, až kým sa po druhej svetovej vojne nezlomil do strmého, exponenciálneho rastu. Dnes sme v bode, kde sa naša etika a regulácia zúfalo snažia dobehnúť rýchlosť objavov.

Technológie sú hlavnou silou, ktorá formuje spoločnosť, nie naopak. Málokto si v roku 1760 sadol za stôl a povedal: „Poďme vytvoriť priemyselnú spoločnosť založenú na urbanizácii a masovej výrobe.“ James Watt chcel len efektívnejšie čerpať vodu z baní. Internet nevznikol preto, aby sme si objednávali jedlo cez aplikácie, ale ako komunikačná sieť pre armádu a akademikov. Dnes nezavádzame umelú inteligenciu preto, že túžime po „technologickej singularite“. Zavádzame ju preto, lebo nám šetrí 20 minút pri písaní e-mailov. Sme v pozícii biologického druhu, ktorý objavil nový zdroj potravy a začal sa ním nekontrolovane kŕmiť, kým nezmenil celý ekosystém.
Vyvstáva otázka: Ak je vývoj ľudstva takto živelný a evolučný, nestrácame status „vedomého architekta“ vlastných dejín? Ako ľudia si zakladáme na racionalite. Máme nejaké plány a vízie, ale v skutočnosti len „hasíme požiare“, ktoré spôsobili naše vlastné objavy. Nie sme architekti. Sme skôr opravári, ktorí za jazdy plátajú diery v trupe lode, ktorú poháňa motor, ktorému úplne nerozumieme. Dnes sa tento proces tak zrýchlil, že fázy aplikácie a následku splývajú. Pri pare sme mali desaťročia na to, aby sme pochopili, čo s nami robia fabriky a smog. Pri AI vidíme následky skôr, než sme pochopili samotný objav. Nepoužívať AI dnes nie je otázka slobodnej voľby, ale otázka civilizačnej emigrácie.
G. K. Chesterton to pred sto rokmi vystihol prorocky:
„Masová výroba a vysoká životná úroveň nám poskytujú pohodlie, o akom sa predkom ani nesnívalo, pokiaľ sa pravda zmierime s nedostatkom čistého vzduchu, ticha, dobrých mravov a slušnosti. Inak môže mať dnes človek takmer čokoľvek. No aspoň lacnú náhradu čohokoľvek.“
Napriek tomu nie som úplný pesimista. Tento chaos paradoxne otvára priestor pre to, čo nazývam „demokracia následkov“.
Pozrite sa na včely alebo mravce. Majú dokonalý spoločenský poriadok, pretože nemajú na výber. Ich architektúra je zapísaná v DNA. No mravec nikdy nevymyslí, ako žiť v digitálnom svete. Nikdy neuvidíte včelý úľ ozdobený sochami bývalých kráľovien. Tým, že nemáme „kráľovnú“ ani genetický kód poriadku, sme sami pre seba extrémne nebezpeční. Sme architekti-amatéri, ktorí neustále búrajú nosné steny vlastného domu.
Naša sloboda nespočíva v schopnosti predpovedať následky technológií, ale v tom, že na ne vieme reagovať inak než inštinktom. Kolektívna reakcia prichádza vtedy, keď sa „sumár jednotlivcov“ začne správať ako jeden organizmus. Nie z osvietenia, ale preto, že strach o prežitie sa stane silnejším než túžba po efektivite. Múdrosť k nám prichádza až po skúsenosti – často bolestivej.
Človek je jediný tvor, ktorý dokáže svoj vlastný pud sebazáchovy pozorovať a pomenovať. Zatiaľ sme prežili vlastnú zvedavosť — paru, štiepenie atómu, internet. Každý z týchto objavov nám dal desaťročia na to, aby sme pochopili, čo sme urobili. AI nám tento čas nedáva. Systémy sa učia rýchlejšie, než stíhame klásť otázky. Hráme tú istú hru so zápalkami, len tentokrát horí už pri zapaľovaní. Či to prežijeme, neviem. Ale minimálne vieme, čo robíme. Takmer.






