Prišli sme do ordinácie, psa sme vyložili na stôl. Môžme? Opýtal sa brat. Začni, nech to mám čo najskôr za sebou. Pes dostal injekciu , začal byť akýsi spomalený, oblizol kamarátovi ruku, pozrel sa na nás, a za pár minút stuhol. Prisahal by som, že sa usmieval ! Hladkali sme ho , a on to cítil,a až do poslednej chvíle vedel, že ho niekto má rád.
Takto odišiel kamarátov pes.
A takto odišla moja mama
Nádor v brušnej dutine. Operácia, behom mesiaca iný a inde, veľký ako dlaň. Operácia, a tri nové nádory behom pol roka.Každý inde.Ďalšia operácia. Tí ľudia sa snažili, aj keď asi vedeli, že nevyhrajú. Určite to vedeli, ale robili čo mohli. Chemoterapia, ožarovanie. Ale nemôžu vás každú chvíľu celého operovať! Tak ich tá rakovina nakoniec predbehla. A zjedla mamu za živa. Keď som ju bol navštíviť, mala už len 28 kíl. A o týždeň mi volali: Ak chceš vidieť mamu ešte živú, príď. Strašne schudla! To čo som videl, bola nezabudnuteľná hrôza. Žila už len tri dni.
Možno netrpela, a možno revala od bolesti do plafónu, pretože poisťovňa neprepláca kvôli bohviečomu morfium. Ale nik ju nedržal za ruku, a ona necítila , že ju má niekto do poslednej chvíle naozaj rád.
Preto chcem umrieť radšej ako ten kamarátov pes.
