Išiel som sa prejsť s partiou turistov. Nič ťažké, z Čierneho Balogu hore nad Jilemnického horáreň. Krásny výhľad na okolité kopce - Vepor. Ráno padali obrovské vločky, a na ceste sa roztápali. Večer to zamrzlo, a zapadalo novým snehom.
Kráčam, nikomu nič zlé neprajem, a zrazu som na zemi, paralyzovaný bolesťou. Turisti sú na nehody pripravení. Ruku mi zafixovali, zavesili do šatky,a ono to o chvíľu prestalo bolieť. Na pohotovosti mi oznámili, že som si rozbil kĺbovú hlavicu ramennej kosti, operácia nutná.
Ale dovtedy musím mať ruku priviazanú tak, ako mi ju priviazali. K telu a kolo pása.
Skúšam, aké je to byť jednoruký. Nič jednoduché. Ľavou rukou neodkrojím chlieb, ale keď si ho prišlapím na stoličku, tak to ide. Konzervu mi musel otvoriť sused. Nezaviažem si šňúrky, tak chodím v poltopánkach na suchý zips.Obliekanie mi trvá nekonečne dlho. Cez sviatky som si chcel vystrúhať zopár fajok. Nejde to. Ľavá ruka je tak nešikovná, ako by ani nebola moja. Určite by sa to po čase zlepšilo, zvykol by som si, vymyslel všelijaké finty, ale....Už viem, ako sa žije jednorukým.
Čosi podobné som zažil po operácii pri tzv. epidurálke. Pichnú vám niečo do chrbta, a môžu vás rezať a rezať, a vy sa rozprávate so sestričkou, ako najlepšie zimovať muškáty.
Zlé to začalo byť,keď ma preniesli na izbu.Prikážete ruke - Zdvihni sa! A ona sa zdvihne. Prikážete nohe - Pohni sa!
A noha nič. Ignoruje vás.
Prepadol ma naozajstný strach. Čo keď niečo netrafili, a ja zostanem takto. Nezostal som. Pomaly, pomaličky sa nohy zobúdzali, a ráno už boli v poriadku.
Chodil som !
Neuveriteľná radosť z najobyčajnejšej veci na svete.
Dnes mám vianoce jednorukého. Vyskúšal som si, ako sa cíti vozíčkár.
Skúste si to. Zaviažte si oči, a zažite vianoce nevidiaceho.
Možno to aj vo vás prebudí väčší súcit s postihnutými.
