Dnes máme výročie mobilizácie. Na Slovensku je to trochu zabudnutá udalosť, čo je veľká škoda, pretože aj my v nej môžeme nájsť veľký kus vlastenectva a hrdosti, namiesto rôznych Cyrilov, Metodov, Jánošíkov a iných vecí.
Výše milión mobilizovaných ľudí -profesionálnych vojakov aj odvedencov, ktorí boli pripravení hájiť svoju demokratickú krajinu proti obrovskému zlu v podobe nacistického Nemecka. Niekoľko tisíc tankov, lietadiel, diel. Obrovské technické, ale aj mravné úsilie. Pripravenosť civilného obyvateľstva a vojenské útvary po prvých 24 hodinách hlásiace 90 % pripravenosť na boj.
Tí všetci si nepovedali, že raz ten agresor odíde. Minister obrany v ten deň prišiel do práce a uvedomoval si, čoho je ministrom.
Všetko to však, ako vieme, vyšlo nazmar – prišiel Mníchov, strata územia a obrovské rozčarovanie. Trauma, o ktorej sa u nás tak veľmi ako za riekou Moravou nehovorí, ale ovplyvňuje nás o to viac.
A práve tým, že na Slovensku sa o nej mlčí, nedávame si šancu sa z nej vyliečiť, jej symptómy zostávajú hlboko v nás a čakajú, kým ich niekto svojou rétorikou prebudí.
A to práve Fico robí.
Čo ma však rozčarovalo je, ako sa celá táto historická udalosť využíva priam odporným spôsobom. Viem, prečo to pán premiér robí – ale predsa len ma to rozčarovalo natoľko, že som si tento blog jednoducho musel napísať.
Rozčarovalo má to kvôli ľuďom ktorý boli pripravený brániť svoju vlasť. Kvôli ľuďom ktorý si kvôli tomu siahli aj na život…
Mníchov nebol zradou spojencov. Nezradili nás ani Francúzi, ani Briti. Zradili sme sa len my sami. Morálne aj právne. Morálne preto, lebo neexistuje žiadna sila na zemi, ktorá by zabránila vám ako človeku či štátu brániť sa. Fínsko sa bránilo, Poľsko sa bránilo – dokonca aj Dánsko bojovalo šesť hodín…!
Z svetovej úrovne sme boli tretí v zbrojení. Najviac z demokratických krajín. V jednu chvíľu tvorilo 50 % výdavkov našej krajiny výdavky na obranu. Kde je teraz naša diskusia o 5 %, ktoré od nás vyžaduje NATO? V šuflíku s názvom hlúposti.
Skoro všetko potrebné bolo pripravené, ale padlo to na zlej vôli jedného politika. A dnes? Nič potrebné pripravené nie je a politická vôľa na úrade vlády je rovnaká.
Ako vyštudovaný právnik by tiež mal Fico vedieť, že zmluvy sú závažná vec. A tie podpísané s Francúzskom neobsahovali konkrétny nástroj vojenskej pomoci. Boli napísané všeobecne, vágne. Či už tie priame s Francúzskom, alebo ustanovenia Locarnskych dohôd, ktoré sa viazali na názor krajín Rýnskeho paktu - aj Nemecka. Chyba čs. diplomacie.
Západ si uvedomuje svoje zlyhanie. Práve preto robí všetko pre to, aby sa mníchovský scenár na Ukrajine neopakoval. Práve preto existuje článok 5. My by sme mali byť v čele týchto snáh. Mali by sme mať eminentný záujem, aby sa Ukrajina udržala.
A sme to my, ktorí to najviac sabotujú. A sme to aj my, ktorí na to najviac doplatia.
A ak chce Fico ďalej pokračovať v hľadaní historických skúseností, môže sa pozrieť na svojho nepriameho predchodcu – vláda Milana Hodžu totiž našla odvahu a vyhlásila v máji 1938 čiastočnú mobilizáciu. Nebála sa a urobila to čo by mal robiť aj on - chrániť krajinu ktorú reprezentuje.
A posledné číslo – 300-tisíc mŕtvych bol odhad veliteľov pri možnom strete s Nemeckom. Nakoniec sa tých 300 000 naplnilo – v podobe však hlavne civilistov a v porazenom štáte.
Róbert Fico povedal, že nás západne mocnosti oklamali, zradili a predložili Hitlerovo ako opečené kura. V tom prípade nás Fico odovzdáva Putinovi ako ožúvanú žuvačku vypľuvnutú na zem a ktorú si práve zoškrabáva z topánky.
