Nechať Rusov prehrať so cťou ?

Inváziu na Ukrajiny počítame na týždne. Rusi sa strategický zmýlili a my musíme hľadať návod na budúcnosť v minulosti

Nechať Rusov prehrať so cťou ?
People cross on an improvised path under a bridge that was destroyed by a Russian airstrike, while fleeing the town of Irpin, Ukraine, Saturday, March 5, 2022. What looked like a breakthrough cease-fire to evacuate residents from two cities in Ukraine quickly fell apart Saturday as Ukrainian officials said shelling had halted the work to remove civilians hours after Russia announced the deal. (AP Photo/Vadim Ghirda)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Vyhrávať či byť na víťaznej strane. Je jedno do akej miery či v akej disciplíne. Každý z nás si chce za život pripísať víťazstva. Tie totižto z tvoria víťazov. O nich sa potom hovorí či píše. Ide z nich rešpekt a koniec koncov – víťazi píšu históriu. A predsa len sa pri tom všetkom občas pozabudne  na porazených. Áno, častokrát dostanú nejakú tú placku za druhé miesto. Dostanú zopár potľapkaní po pleci a súper spomenie ich silné stránky častokrát preto, aby ešte viac zdôraznil svoje víťazstvo. Čo však keď prehrá štát ? A ešte keď je disciplínou vojna ?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je celkom prirodzené pre ľudí zabúdať, že okrem tej vlastnej v sebe nesú aj pamäť kolektívnu. Tá sa prenáša z pokolenia na pokolenie, a do určitej miery vytvára profil celého národa. Sú samozrejme jedinci (niekoľko tisícok) ktorý vybočujú, a svojím myslením ho nekopírujú. Pointou však ostáva, že je veľmi dôležitá. Nesie v sebe nielen celý historický príbeh, ale aj všetky víťazstva a prehry. Jej dôležitosť podfarbujú práve snahy totalitných režimov,  o čo jej najrýchlejšiu prestavbu hneď po získaní moci (Socialistický realizmus). Túžba budovať niečo nové, čo vymaže všetko čo bolo.

Kolektívna pamäť nám môže vysvetliť veľa vecí aj dnes. Môžeme v nej nájsť dôvod ešte stále občas prítomného Maďarského revizionizmu, dôvod vypuknutia 2 sv. vojny či dokonca dôvod vojny na Ukrajine. Všetky tieto dôvody, majú spoločnú jednu vec – nezahojené rany.

SkryťVypnúť reklamu

Ako som už spomínal vyššie, je pre nás dôležité víťaziť. Ale na čo občas zabúdame je, že musíme nechať nášho súpera prehrať so cťou. Je dôležité aby si zachoval tvár. Keď to totižto nespravíme, príde niečo čo má veľmi emočne negatívne zafarbenie – pomsta. Tá dokáže hnať človeka až k okraju a bez akýchkoľvek zábran. A čo keď ten niekto riadi štát ? Alebo ešte konkrétnejšie – čo keď ten niekto je štát samotný ?

Podľa mňa nám 2 sv. vojna doniesla dve veľmi dôležité poznatky – zlu sa neustupuje a štáty netreba trestať extrémnym spôsobom. Ak to totižto spravíme - nesieme aj následky v najbližších rokoch. Môžu  sa poničiť továrne, mestá či lode – to všetko sa dá znova postaviť za pomerne krátky čas. Čo sa však buduje desaťročia je dôstojnosť štátu. A ak sa zničípriveľmi , iba víťazstva ju dokážu rýchlo vybudovať naspäť. Zvlášť tie, ktoré sú vybojované na úkor druhých štátov. Najlepšie tých, ktorý mu ju zobrali. Krásne to demonštruje práve to, že si Hitler nechal podpísať francúzsku kapituláciu v tom istom vagóne, ako sa podpisovala tá nemecká 20 rokov naspäť.

SkryťVypnúť reklamu

Po rozpade sovietskeho zväzu sme sa (opäť) ocitli na strane víťazov. Tlieskali sme na námestiach, že sa nám podarilo zdolať obrovského molocha komunistickej moci, a spolu s nami nám tlieskal celý svet. Navracali sa nám staré demokratické symboly a pred celou krajinou žiarila lepšia budúcnosť. No kým sme sa s Poliakmi, Maďarmi, Bulharmi či Estóncami pretekali o to, kto skôr v ktorej západnej organizácií zakotví – v Rusku bolo smutno. Nie konkrétne, veď aj tam s príchodom Jeľcina začal aký-taký demokratizačný proces. No prehrali. Ich symboly sa strhávali. Ich vlajka sa zmenila. Ich celý myšlienkový svet sa stratil. Všetko čomu verili a budovali 70 rokov sa ukázalo ako nesprávne. A čo budovanie ich budúcnosti ? Nemali sa čoho chytiť. Nič také ako demokracia v Rusku (až na ročnú výnimku) neexistovalo. Skrátka a jednoducho - ocitli sa na strane porazených. A čo je horšie – nikto naokolo a hlave oni sami si tieto boliestky, túto traumu nevyliečili. Tá sa premenila v pomstu, a práve tú momentálne žnú Ukrajinci. A keby nebolo NATO, mohli byť na rade ďalší.

SkryťVypnúť reklamu

Zdá sa že pre rusov momentálne pôsobí celý svet, alebo minimálne Európa, ako jeden veľký acylpyrín. Je veľmi ťažké (skoro nemožné) odhadnúť čo bude nasledovať. Nielen v rámci toho ako sa vyvinie vojenská situácia, či ako sa neskôr dokáže Ukrajina obnoviť. Ale ako sa, každá jeden z nás osobitne a každý jeden z nás ako celok, postavíme k povojnovému Rusku a Rusom. Samozrejme, keď vidíme zničené domy, ulice či nemocnice. Tisícky mŕtvych a desiatky tisíc tých, ktorý si ďalej v životoch budú niesť následky vojny, neostáva nám nič iné len nenávisť. Tá je oprávnená, očakávaná a ja sám ju nosím v sebe.

Bude záležať samozrejme na tom ako sa tento konflikt ukončí a čo samotné sa stane v Rusku. No pointou toho celého blogu bolo upozorniť na historickú vedomosť, nechávať štáty prehrávať s cťou. Nie nadarmo je na odpustení postavené jedno celé náboženstvo. Či ako sa hovorí – chybovať je ľudské no odpúšťať je božské. Rusi sa musia modliť že boh nie je Ukrajinec.

Ján Vachaľ

Ján Vachaľ

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  30x

Študent európskych štúdií na FSEV UK. Nadšenec histórie a dobrej literatúry. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu