Dnes mi zazvonil telefon...potešila som sa, lebo na druhej strane je človek, ktorý pre mňa znamená veľa a pár týždňov sa neozval, už som naňho často myslela.Väčšinou pozitívne naladený a veselý človiečik to je...vždy vedel, kedy sa má ozvať...ako keby sme boli navzájom duševne spojení, ako keby tušil, kedy mám práve smutné chvíľky a kedy potrebujem počuť jeho hlas a povzbudivé slová do života...
Zdvihla som telefon a teraz som nepočula jeho veselý hlas a zvonivý smiech...on plakal a nič som mu nerozumela. Prvýkrát v živote som počula plakať chlapa, dokonca chlapa s diagnozou večného optimistu ako mu často hovoríme...Snažila som sa ho upokojiť, tušila som, že je zle a nemá dobré správy. Vedela som, že teraz práve ON potrebuje slová povzbudenia a optimizmu.Zrazu zazneli slová cez jeho vzlyky : mám AML, je to tutovka, idem z onkologie a ani to nemám komu povedať. Si prvá komu to hovorím a si jediná komu to chcem povedať...V tom momente ma zamrazilo, nabehla mi husia koža a zabrzdilo sa mi myslenie, pozitívne myslenie... A pre laikov ako ja, hlavou mi preletelo : Ambiciozny Mladý Láskavý ....presne taký, aký je ON ..avšak toto vôbec nie je o tom, čo som si myslela...je to práve to, z čoho máme väčšina z nás strach... leukémia...rakovina...Vo mne sa zrazu stratili všetky slová, zastavil sa mi hlas a v krku som cítila neskutočnú hrču.Plakali sme obaja, tak veľmi som ho vtedy túžila objať ...A na skutočné zamyslenie sa stačili tri písmenká AML... Akútna myeloblastová leukémia...Stačia tri písmenká ,aby sme si uvedomili slová o pominuteľnosti a o podstatných veciach v živote ?
...a zrazu všetky tie moje boliestky a krivdy sú také malicherné....
