Niečo po šiestej dorazil náš autobus smerom k South Kaibab Trail. Na zastávke vystúpil ešte postarší nemecký pár a vydali sme sa zľadovatelými serpentínami z rímsy do kaňonu. Večer predtým sme sa pýtali rangerky v centre pre návštevníkov na našu trasu - zísť a vyjsť Veľký Kaňon za jeden deň. Nedoporučujú. Nie sme predsa nejaké "béčka", ideme! Na začiatku cesty sme si trochu nadávali, že sme doma nekúpili tie turistické mačky. Tu boli drahé na našu škrobivú slovenskú náturu, čo sa dalo očakávať v strede jedného z najobľúbenejších amerických národných parkov. Pomocou paličiek sme úvodný ľadový terén našťastie zvládli a ďalej sme pokračovali po suchu.
Ranné slko sa hralo s farbami Veľkého Kaňonu a ja som sa zamilovala do tej oranžovočervenej zeme. Slnečné lúče spolu so zostupom nás rozohriali, tak sme schovali bundy do batohu a vybrali foťáky na zvečnenie tejto chvíle. South Kaibab Trail je jeden z mála chodníkov vo Veľkom Kanone, ktorý ide po hrebeni. Nie je tam tieň ani voda. Marcová teplota bola ale veľmi príjemná a my sme pokračovali v zostupe schodovitým chodníkom. Cestou sme stretli skupinu mladých ľudí, ktorí mali nižšie stanový kemp a opravovali chodník. Za dve a pol hodiny sme zišli až k rieke Colorado. Zvrchu vyzerala ako taký potok, zblízka vcelku rýchla blatová rieka. Dali sme prednosť niekoľkým výpravám mulov smerujúcim do práce nosiť ľudí do kaňonu(počula som, že cena okolo $300) a prešli sme cez most na druhú stranu rieky.
Veľký Kaňon zvrchu vyzerá ako veľká hlboká skalnatá diera. Po zostúpaní dole viac ako 1400 metrov k rieke sú to však obrovské kopce. Je tam teplejšie, rastú tam iné kvety, žijú tam iné živočíchy. Ten zostup je ako cesta do minulosti. Skaly na rímse sú oveľa mladšie ako ich praprarodičia dole v "pekle". Po chvíli rozjímania a jedenia pri rieke sme sa vydali na cestu späť.
Strieborným mostom sme druhýkrát prekročili rieku Colorado a napojili sa na Bright Angel Trail. Piesková cesta viedla kus popri rieke a juka palmách. Teplota by bola aj vhodná na opaľovanie sa, náš však čakal výstup na rímsu. Po asi dvoch míľach sme vošli do bočného kaňonu s potokom. Chládok a tieň bol vítanou útechou so zvyšujúcim sa sklonom chodníka. Šlapali sme v kuse až do Indiánskej záhrady ktorá je asi v polovici cesty. Chceli sme si tam nabrať vodu, ale nechtiac sme to prešli a už sme sa nechceli vracať. Dopriali sme telu trocha energie v podobe chleba, ovocia a orieškov ktoré nám skoro zjedla hladná okoloidúca veverička. Náš cieľ bol stále v nedohľadne, ale naše nohy už cítili prechodené kilometre.
Od vrchola nás delilo štyri a pol míle serpentín. Až teraz som si plne uvedomila výhodu "Camelbaku", plastového sáčku na vodu s hadičkou čúhajúcou z batohu. Stehná prestávali spolupracovať a vracali mi presilenie z atletiky minulý rok. Hrejivým pocitom pri srdci mi ostávalo to, že vrchol vidím, ale rieku nie. Hovorila som si, že keď to zvládnu moji rodičia, ja by som to mala vybehnúť ako srna. Aj to možno snáď čoskoro príde. Už sme stretávali čoraz viac ľudí s čoraz horšou výstrojou. Podaktorí boli schopní ísť niekoľko míľ strmým kopcom po slnku v sandáloch, bez vody a jedla. Posledná míľa a pol bola blatovosnehová, ale to už sme boli takmer v cieli. Zvládli sme to za osem a pol hodiny späť na rímsu. Unavení sme ešte zašli kúpiť známky a pohľadnice a výpravu sme zakončili krátkym behom na autobus do kempu.
