
Zrazu ich niet
pomaly ale isto
sa strácajú v hmlistom opare rána
Tajomná brána
Miznú ňou do záhad odetí
poeti drsne nežných chvíľ
Stovky nocí, tisíce míľ
trvá ich cesta
zmorení únavou nevedia prestať
smädní byť diaľkami
Vysoko nad nami
(už) snovajú v oblakoch
bez hanby a rozpakov svoje verše
Kto by za nimi nešiel?
Či verš, či slovo – v ústach samomed
(Nie, teraz ešte nie!
Je pravé poludnie
a ja sa teším na obed...)






