Ako odolné je slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo, ak je významná časť spracovateľských kapacít sústredená v relatívne malom počte veľkých závodov?
Hubert J.E. oznámil, že do konca roka 2026 uzavrie výrobný závod v Seredi a kompletnú výrobu presunie do sesterských závodov v Starom Plzenci a Mikulove v Českej republike.
Značka Hubert pritom zo slovenského trhu nezmizne.
A práve to je podstatné.
Značka môže zostať na slovenskom pulte, ale výroba, pracovné miesta a pridaná hodnota sa môžu presunúť za hranice.
Pri odvetviach priamo naviazaných na slovenskú poľnohospodársku prvovýrobu môže byť tento dôsledok ešte vážnejší. Spolu so spracovaním môže slovenský farmár stratiť aj odbyt svojej produkcie.
Nejde o zahraničných investorov. Ide o koncentráciu rizika.
Bolo by nesprávne z prípadu Hubert vyvodiť záver, že problémom Slovenska sú zahraniční investori.
Nie sú.
Veľké domáce aj zahraničné spoločnosti prinášajú kapitál, technológie, pracovné miesta, exportné trhy a často predstavujú významných odberateľov slovenskej poľnohospodárskej produkcie.
Problém vzniká vtedy, keď je veľká časť spracovania určitej komodity sústredená v niekoľkých závodoch a neexistuje dostatočná alternatívna spracovateľská kapacita.
Podľa Eurostatu vytvárali v roku 2023 podniky pod zahraničnou kontrolou približne 50 % pridanej hodnoty slovenskej trhovej podnikovej ekonomiky. Išlo o tretí najvyšší podiel v Európskej únii.
Tento údaj sa týka celej trhovej podnikovej ekonomiky, nie samotného potravinárstva. Nemožno preto tvrdiť, že polovica slovenského potravinárstva je zahranične kontrolovaná.
Ukazuje však, aké významné je pre malú otvorenú ekonomiku Slovenska miesto, kde sa nachádza výroba a kde sa prijímajú strategické rozhodnutia.
Za jednou fabrikou môže stáť významná časť slovenského poľnohospodárstva
Potravinársky závod nie je iba budova a výrobná linka.
Za jeho bránami môžu byť tisíce hektárov polí, tisíce hospodárskych zvierat a desiatky či stovky poľnohospodárskych podnikov.
Pozrime sa na niekoľko konkrétnych príkladov.
Michalovce: približne každé desiate kilo slovenského kravského mlieka
Syráreň BEL Slovensko v Michalovciach ročne vyrobí viac ako 16 000 ton syrov.
Podľa spoločnosti používa mlieko výlučne zo slovenskej produkcie a spracúva približne 10 % ročnej produkcie kravského mlieka na Slovensku.
Jeden závod je teda významným odberateľom slovenského mlieka.
Ak by sa niekedy podobná spracovateľská kapacita stratila, problémom by neboli iba pracovné miesta vo fabrike.
Vznikla by oveľa dôležitejšia otázka:
Kto prevezme mlieko slovenských fariem, ktoré dnes tento závod spracúva?
Hurbanovo a Veľký Šariš: približne 60 % slovenského sladu
Hurbanovská sladovňa má ročnú výrobnú kapacitu približne 141 000 ton sladu.
Viac ako 80 % spracovaného jačmeňa pochádza z lokálnych zdrojov a závod vyrába až 50 % slovenskej produkcie sladu. Viac ako 80 % vyrobeného sladu následne smeruje na export.
Sladovňa vo Veľkom Šariši vyrobila v roku 2025 ďalších 25 907 ton sladu. Sladovnícky jačmeň nakúpila výhradne od slovenských pestovateľov a jej produkcia predstavuje takmer 10 % slovenskej produkcie sladu.
Dva závody tak spolu predstavujú približne 60 % produkcie slovenského sladu.
Tu veľmi dobre vidíme rozdiel medzi vývozom suroviny a vývozom spracovaného výrobku.
Jačmeň vypestujeme na Slovensku, spracujeme ho na Slovensku a do zahraničia vyvážame výrobok s vyššou pridanou hodnotou.
Presne takto má fungovať ekonomika krajiny, ktorá chce využívať vlastnú poľnohospodársku produkciu.
Cukor: už vieme, čo sa stane, keď spracovateľ skutočne skončí
Pri cukre už nemusíme hovoriť o hypotetickom riziku.
Ešte v kampani 2025/26 spracovávali slovenskú cukrovú repu dva cukrovary – Sereď a Trenčianska Teplá.
Považský cukor však ukončil spracovanie cukrovej repy v Trenčianskej Teplej a závod sa mení na obchodné a logistické centrum.
V kampani 2026/27 tak Slovensku zostal jediný fungujúci cukrovar – Slovenské cukrovary v Seredi.
Až v tomto momente naplno vidíme, čo znamená strata jednej spracovateľskej kapacity.
V poslednej kampani pestovalo cukrovú repu pre Trenčiansku Teplú 124 pestovateľov na 8 935 hektároch.
Sereď začala rokovať o prevzatí časti pestovateľov, ale existujúcu výmeru nebolo možné jednoducho celú presunúť z jedného cukrovaru do druhého.
V kampani 2026/27 sa cukrová repa na Slovensku pestuje približne na 12 000 hektároch.
Celé domáce spracovanie cukrovej repy je dnes koncentrované do jediného fungujúceho cukrovaru.
Toto už nie je teoretická diskusia o koncentrácii. Toto je jej praktický dôsledok.
Ak skončí značka cukru, spotrebiteľ si môže kúpiť inú.
Ak skončí cukrovar, pestovateľ potrebuje nájsť niekoho, kto prevezme stovky tisíc ton cukrovej repy.
A cukrovú repu nemožno ekonomicky voziť cez polovicu Európy.
Strata spracovateľskej kapacity preto môže postupne znamenať aj stratu samotnej poľnohospodárskej produkcie.
Hydina: nestačí vedieť, kde stojí fabrika
Hydinárstvo ukazuje ďalšiu stránku problému.
Na Slovensku pôsobia veľké spracovateľské podniky vrátane HYZA v Topoľčanoch a EU Poultry.
Ich väzba na slovenskú prvovýrobu však nemusí byť rovnaká.
HYZA patrí medzi najväčších spracovateľov hydiny na Slovensku a je významne orientovaná na hydinu slovenského pôvodu.
EU Poultry predstavuje ďalšiu významnú spracovateľskú kapacitu, pričom spracúva hydinu pochádzajúcu z viacerých krajín.
A práve tu sa ukazuje ďalší dôležitý rozdiel.
Pre potravinovú bezpečnosť nestačí vedieť, koľko ton potravín sa spracuje na území Slovenska.
Musíme vedieť aj:
Odkiaľ pochádza surovina?
Koľko slovenských chovateľov má cez daný závod zabezpečený odbyt?
A čo by sa s ich produkciou stalo, keby táto spracovateľská cesta zanikla?
Slovenská fabrika a slovenská surovina totiž nie sú automaticky to isté.
Hovädzie: zviera vychováme doma, pridanú hodnotu môžeme vyviezť s ním
Hovädzí dobytok ukazuje ešte iný problém.
Slovensko môže mať poľnohospodársku prvovýrobu a môže vychovať zviera od narodenia až po jatočnú hmotnosť.
Ak však zviera opustí Slovensko živé, ďalšie stupne ekonomického reťazca sa môžu uskutočniť za našimi hranicami.
Porážka.
Rozrábka.
Spracovanie mäsa.
Balenie.
Výroba mäsových výrobkov.
Obchod.
A s každým ďalším stupňom vzniká ďalšia pridaná hodnota.
Preto by sme nemali merať úspešnosť slovenského chovu hovädzieho dobytka iba počtom zvierat.
Musíme sledovať celý reťazec:
slovenské teľa → slovenský výkrm → slovenský bitúnok → slovenská rozrábka → slovenský výrobok → spotrebiteľ.
Ak časť tohto reťazca presunieme za hranice, Slovensko síce zostáva producentom hospodárskych zvierat, ale časť ekonomickej hodnoty vytvorí niekto iný.
A to je presne ten istý problém ako pri rastlinnej výrobe.
Nestačí surovinu vyprodukovať. Rozhodujúce je, kde ju spracujeme.
Od mínus 1,1 miliardy k mínus 2,88 miliardy eur
Existuje číslo, ktoré celý problém ukazuje v širšom kontexte.
Je ním saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami.
V roku 2015 dosiahlo Slovensko záporné saldo približne 1,1 miliardy eur.
V roku 2025 už predstavovalo približne 2,88 miliardy eur.
Za desať rokov sa teda agropotravinársky obchodný deficit zväčšil približne o 1,78 miliardy eur, teda o viac ako 160 %.
Samotné saldo nie je totožné s mierou potravinovej sebestačnosti. Ovplyvňujú ho ceny, obchodné toky aj ďalšie faktory.
Je však jedným z najviditeľnejších prejavov našej rastúcej závislosti od dovozu potravín.
A ešte dôležitejšia je štruktúra tohto obchodu.
Slovensko má dlhodobý problém s tým, že vyváža významný objem produkcie s nižšou pridanou hodnotou, zatiaľ čo dováža množstvo spracovaných výrobkov s vyššou pridanou hodnotou.
A práve tu sa dostávame k podstate problému.
Nie je jedno, či vyvezieme tonu obilia, alebo výrobok, ktorý z tejto tony obilia vznikne.
Nie je jedno, či vyvezieme mlieko, alebo syr.
Nie je jedno, či vyvezieme živé zviera, alebo hotový mäsový výrobok.
Nie je jedno, či vyvezieme jačmeň, alebo slad.
V každom ďalšom stupni spracovania vznikajú mzdy, služby, investície, know-how a pridaná hodnota.
A tá môže vzniknúť na Slovensku alebo za našimi hranicami.
Najdrahší export môže byť export pridanej hodnoty
Slovensko nemusí prestať poľnohospodársku surovinu vyrábať, aby ekonomicky strácalo.
Môžeme dopestovať obilie a vyviezť ho.
Môžeme vyprodukovať mlieko a vyviezť ho.
Môžeme odchovať zviera a vyviezť ho.
A následne môžeme zo zahraničia nakúpiť múku, cestoviny, syry, mäsové výrobky alebo ďalšie hotové potraviny.
Štatisticky zostávame producentom aj exportérom.
Ekonomicky však najcennejšiu časť reťazca – spracovanie a pridanú hodnotu – vytvorí niekto iný.
Preto nestačí hovoriť iba o podpore poľnohospodárskej prvovýroby.
Potrebujeme celý reťazec:
slovenská pôda → slovenský farmár → slovenská surovina → spracovanie na Slovensku → slovenská pridaná hodnota → spotrebiteľ.
Iba približne štyri z desiatich vystavených potravín sú slovenské
Do rovnakého obrazu zapadá aj ďalší údaj.
Podľa prieskumu Potravinárskej komory Slovenska predstavoval v roku 2026 podiel vystavených slovenských potravín v obchodných reťazcoch 40,4 %.
Ani tento údaj nie je mierou potravinovej sebestačnosti. Meria zastúpenie slovenských výrobkov na pultoch sledovaných predajní.
Je však ďalším signálom toho, aké významné miesto má zahraničná produkcia v našej spotrebe.
Potrebujeme veľké fabriky aj stovky menších koreňov
Odpoveďou nemôže byť boj proti veľkým podnikom alebo zahraničným investorom.
Slovensko potrebuje svoje veľké strategické potravinárske závody udržať, modernizovať a vytvárať podmienky, aby malo ekonomický zmysel vyrábať práve na Slovensku.
Súčasne však potrebujeme druhú nohu.
Hustú sieť malých a stredných regionálnych spracovateľov – mliekarní a syrární, bitúnkov a mäsovýrob, pekární a mlynov, lisovní oleja, spracovateľov ovocia a zeleniny, konzervární, sušiarní, vinárstiev, pivovarov a ďalších potravinárskych podnikov.
Nie preto, aby nahradili veľké fabriky.
Preto, aby slovenské poľnohospodárstvo nebolo existenčne závislé od niekoľkých spracovateľských závodov.
Rodinné podnikanie nie je folklór. Je to diverzifikácia ekonomického rizika.
Práve preto má význam rozvoj viacgeneračného rodinného podnikania.
Rodinná farma alebo potravinársky podnik nemusia byť malé. Môžu byť malé, stredné aj veľké.
Ich význam spočíva predovšetkým v tom, že hustá sieť nezávislých domácich podnikov rozkladá ekonomické riziko medzi väčší počet vlastníkov, regiónov a rozhodovacích centier.
Rodina má v danom území často pôdu, majetok, zamestnancov, dodávateľov, zákazníkov a ďalšiu generáciu, ktorá môže podnik prevziať.
To samozrejme neznamená, že rodinný podnik nemôže zaniknúť alebo byť predaný.
Znamená to však, že stovky ekonomicky samostatných podnikov vytvárajú odolnejšiu štruktúru ako závislosť od niekoľkých rozhodovacích centier.
Keď odíde továreň, účet nekončí pri jej bráne
Pri zatvorení potravinárskeho závodu obyčajne počítame počet ľudí, ktorí prídu o prácu.
Skutočný ekonomický účet je širší.
Môže sa znížiť odbyt slovenských farmárov.
Následne môže klesnúť počet hospodárskych zvierat alebo výmera pestovanej plodiny.
Dôsledky pocíti doprava, servis, veterinárne služby, výrobcovia krmív a ďalší dodávatelia.
Menej domácej ekonomickej aktivity znamená menej domácich miezd a odvodov a predovšetkým menej pridanej hodnoty vytvorenej na Slovensku.
Najväčšou stratou teda nie je iba zatvorená brána fabriky.
Je ňou ekonomická aktivita, ktorá sa už na Slovensku neuskutoční.
Hubert nám položil správnu otázku
Otázka neznie:
Bude sa Hubert na Slovensku ďalej predávať?
Bude.
Otázka znie:
Čo zo Slovenska zostane za výrobkom, ktorý si slovenský spotrebiteľ kúpi?
Iba známa značka?
Alebo aj slovenská surovina, slovenský farmár, slovenský spracovateľ, slovenský zamestnanec a pridaná hodnota vytvorená na Slovensku?
Za desať rokov sa náš agropotravinársky obchodný deficit zvýšil z približne 1,1 miliardy na 2,88 miliardy eur.
Príklad cukru nám zároveň ukazuje, že strata spracovateľskej kapacity už nie je iba teoretickou úvahou.
Preto už nestačí pýtať sa iba:
Koľko dokážeme vypestovať a vychovať?
Musíme sa pýtať aj:
Koľko z toho dokážeme na Slovensku spracovať?
Koľko hotových potravín dokážeme vyrobiť?
A koľko pridanej hodnoty dokážeme udržať doma?
Slovensko potrebuje veľké strategické závody.
Potrebuje zahraničných aj domácich investorov.
A potrebuje stovky silných lokálnych a viacgeneračných rodinných podnikov.
Pretože potravinová bezpečnosť krajiny nestojí iba na hektároch pôdy a počtoch hospodárskych zvierat.
Stojí na celom reťazci od pôdy a maštale až po hotovú potravinu.
A čím viac nezávislých domácich koreňov tento reťazec bude mať, tým odolnejšie bude slovenské poľnohospodárstvo, potravinárstvo aj slovenský vidiek.
MVDr. Jaroslav Karahuta - bývalý poslanec a predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie
